Matej Rumanovský: Mám rád, keď je čitateľ priamo súčasťou deja

Za debut získal cenu Ivana Kraska, pri písaní počúva radšej klasiku a India ho nielen zmenila, ale aj nasmerovala správnym smerom. Všetky články z Magazínu o knihách nájdete na https://www.magazinoknihach.sk/

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Václav Neuer: Autentické je vyšetrovanie, prípady si vymýšľam Čítajte 

Aké knihy vás v detstve najviac sprevádzali? Boli medzi nimi tituly, ktoré dodnes rezonujú vo vašej pamäti?

Možno to bude prekvapivé, no v detstve som čítal oveľa menej ako teraz. Akoby som nevedel nájsť tie správne knihy a zápal. A škola mi v tom veľmi nepomáhala – skôr naopak. Preto si z detstva spomínam skô len na tituly ako Harry Potter, Traja pátrači a podobne, no nič z toho ma bytostne neoslovovalo.

Možno to bolo aj tým, že som sa väčšinu času venoval iným veciam, hľadal som to „správne“, aj keď som popritom všetkom už písal. Tituly, ktoré mi však začali rezonovať v pamäti, som objavil až neskôr.

V ankete o písaní na Sieťovke spomínate, že ste svoju prvú, párstranovú knihu, Detektív Bogey, čo bol červík v klobúku, ako osemročný nielen napísali, ale si ju aj sám ilustrovali! Neskôr ste sa začali venovať aj so spolužiakmi tvorbe časopisu. Na čo najradšej spomínate z tohto obdobia?

Na tú nespútanú radosť z tvorby. Robili sme to len pre zábavu, nemali sme nijaký ďalší plán ani cieľ. Dielo či časopis vznikli a v tom momente boli dokončené.

Maximálne sme potom už len rozmnožili originály cez kopírku a rozdali zopár spolužiakom. Pamätám si, ako sme prvé farebné vydanie časopisu roznášali spolužiakom do schránok (väčšina z nás bývala na rovnakom sídlisku), no v deň vydania strašne pršalo, a tak keď výtlačky vybrali zo schránok, titulnú stranu mali roztečenú a premočenú.

Áno, mohli sme počkať, kým doprší, no tak sme sa z toho tešili, že sme to museli urobiť hneď, za každého počasia. To bolo na tom to najkrajšie. Nič sme neočakávali, len sme sa potrebovali vyjadriť. Pravda, niečo z toho zostalo dodnes, no ako vieme, keď to človek už robí naplno, pribudnú aj praktické stránky, na ktoré dieťa skrátka ešte nemyslí.

Matej Rumanovský (zdroj: FOTO – DAŠA ŠIMEKOVÁ)

Pred časom ste viedli profesionálny časopis. Aké to bolo byť redaktorom namiesto autorom? Viete si predstaviť ešte niekedy zapojenie sa do práce na slovenskom printovom literárnom časopise?

Bola to skvelá skúsenosť a v mnohom aj obohacujúca. Mal som skvelý tím, s ktorým sme pripravovali niečo nevšedné a dodnes som za to vďačný. No či si viem ešte predstaviť zapojiť sa do práce na slovenskom printovom literárnom časopise? Popravde: nie, neviem. Najmä z osobných dôvodov, ale aj zmenou perspektívy a vlastným profesionálnym zameraním...

Ktorá rola je podľa vás náročnejšia – editovať iných alebo stáť sám pred bielym papierom?
Myslím si, že skôr tá druhá možnosť. Hoci ani tvorba nikdy nevzniká z ničoho. Pri editovaní však stojí pred vami hotový text (hotový v autorových očiach) a vy sa ho svojimi zručnosťami pokúšate urobiť lepším. To, čo ako autor robíte pri druhom, treťom a ďalšom čítaní. Takže ako autor musíte nevyhnutne plniť obe roly.

Čo bolo pre vás v procese od vzniku nápadu na knihu, až po jej finálnu podobu najťažšie?

Asi to Faulknerovo „Kill Your Darlings“. Vypúšťanie častí pre dobro celého diela. A tiež jeho ukončenie (ak to tak môžeme vlastne nazvať) a napokon – a to je asi zo všetkého najťažšie –, povedať si, že už dielo musím pustiť a nechať ho ísť vlastnou cestou. Tvorba je vlastne nekonečný proces. Zakaždým by som tam niečo zmenil, najmä ak sa k tomu vrátim po rokoch. Postupne sa však učím toto svoje bývalé ja akceptovať a nesnažiť sa ho meniť.

Ste počas finalizácie otvorený kritike? Bránite si „svoje vety“ v rámci redakčných úprav alebo akceptujete nielen jazykové korektúry?

Samozrejme, som otvorený kritike a úpravám, no takisto si bránim vety, ktoré majú špecifický význam a symboliku. Tak ako pri tvorbe, počúvam najmä dielo a ak mu nejaká úprava prospeje, nebránim sa jej len preto, že nevychádzala zo mňa.

Navyše, mal som to šťastie, že pri prvej aj pri druhej knihe som spolupracoval s nesmierne vnímavými a skúsenými redaktorkami, ktoré presne vedeli chytiť rytmus diela a naozaj ho vedeli posunúť ďalej. Týmto chcem veľmi pekne poďakovať Mirke Vallovej a Inke Martinovej.

Váš debut Príbeh nekonečných koncov získal Cenu Ivana Kraska. Ako ste vnímali toto ocenenie? Bol to pre vás povzbudivý moment alebo skôr tlak – pocit, že sa od vás odteraz očakáva viac?

Potešilo ma to, tak ako ma vždy poteší pozitívna spätná väzba od čitateľov. No tam sa to viac-menej začína i končí. Žiadny veľký tlak som nepociťoval, tak ako ani nejaké prehnané povzbudenie. Je to potešujúce, to áno, no žiadny zásadný vplyv na budúcu tvorbu to nemalo.

Vo vašom románe Chopinova platňa je úvodná scéna s lístkom padajúcim na Leonardov zimník. Pre mňa až filmový obraz à la Forrest Gump. Prečo ste sa rozhodli otvoriť knihu práve takto?

Dobrá otázka. Mne ten list pekne ilustroval celý počiatočný pocit, niečo pominuteľné, možno nečakané aj nepovšimnuté. V tomto majú s Leonardom veľa spoločného. Napokon odkazuje na to aj prvá veta románu – nie je úplne jednoznačné, či ide o list, o Leonarda, alebo o ten vánok, ktorý oboch „poháňa“. Skrátka, ten list sa mi javil najvhodnejším symbolom tejto scény. To, čo sa z neho stalo potom a akú ďalšiu úlohu mal v texte, je už ďalšia otázka.

Chopin je prítomný už v názve, no kniha nie je fakticky o hudbe. Čo pre vás znamená práve on? Počúvate najmä klasiku alebo aj modernú popkultúru, povedzme Taylor Swiftovú? Cítite, že hudba má vplyv na rytmus vašej prózy?

Myslím si, že v istom zmysle určite áno. Tak ako som pri písaní jednej časti prvej knihy počúval výhradne Janáčka, pri niektorých pasážach Chopinovej platne som počúval takmer iba Chopina. Bol to akýsi môj sprievod, v istom zmysle i predloha, podľa ktorej som do diela vnášal určitú emóciu a tempo. Kniha síce nie je o hudbe a nie je ani priamo o Chopinovi, no medzi riadkami hrá jeho hudba.

Moje písanie často sprevádza hudba a najviac sa mi k nemu hodí práve klasika a pomalšia hudba. Hudbu s textami počúvam pri písaní len zriedka, no, samozrejme, mimo neho počúvam aj kadečo iné. V tomto ohľade nemám preferencie, rád objavujem nové. Vďaka tomu mám obľúbené skladby tak v klasickej hudbe, ako aj v rocku, metale, džeze, rape či R&B.

V texte sa zároveň prelínajú reality a je tam motív ako keby stretnutia so sebou samým. Rozprávač je u vás len zdanlivo vševediaci a často sa obracia na čitateľa. A v istých okamihoch, ako napríklad pri ukončení kapitoly s návštevou neznámej v protiľahlom okne, ho nechávate v šoku bez vysvetlenia. Prečo ste si zvolili práve túto formu „komunikácie“?

Pretože mám rád práve komunikáciu a interakciu. Keď je čitateľ priamo súčasťou deja a určuje, čo tá konkrétna udalosť či prvky znamenajú a kam vedú. Vďaka tomu knihu každý číta trochu inak a odnáša si niečo iné.

Kniha je síce o Leonardovi a volá sa Chopinova platňa, no chcem, aby v nej každý našiel aj kus seba a možno odhalil niečo dosiaľ nepoznané. To je môj skrytý zámer s každou knihou. Nechcem iba rozprávať príbeh, chcem podnietiť dialóg, ktorý bude trvať aj po prečítaní knihy.

Keď sa vinárstvo v románe zmení na antikvariát, poskočí zrejme srdce knihomoľov pri menách ako sú Poe, Kafka, Musil či Proust. Ako ste sa dostali k týmto autorom? Ktorý z nich bol pre vás najväčším objavom?

Dostal som sa k nim prirodzenou zvedavosťou a prostredníctvom iných diel. Keď sa raz človek začíta do určitého typu kníh, nájsť niečo v obdobnom duchu a na rovnakej vlne je skôr už automatický proces.

Každý zo spomenutých autorov je pre mňa v určitom zmysle objavom, pretože každý z nich naozaj významným dielom prispel do svetovej literatúry, no ak by som si mal vybrať, vyberiem si Roberta Musila.

Dodnes si pamätám na moment, keď som dočítal Muža bez vlastností a povedal si: „Wau, tak toto je román.“ Po jeho prečítaní vo mne zostali stovky nevyriešených otázok a dilem, no práve preto je taký výnimočný. Zostávam s ním aj po prečítaní a dosiaľ bol k „tomu“, čo skúmajú a hľadajú všetky, hovorme im, filozofické romány, azda najbližšie.

Ostaňme ešte pri Proustovi. Na jednom mieste spomínate, že jeho Hľadanie strateného času u nás nikdy nevyšlo celé, vydanie v Kalligrame sa na začiatku tisícročia zaseklo už na prvej časti. Komentujete to slovami: „Nebola to však vina vydavateľstva, tak ako nebola ani Proustova vina, že si svoje prvé vydanie musel zaplatiť sám. Vina je inde a prenáša sa z generácie na generáciu ako príslovia starých materí.“ Myslíte si, že Slovákom stačia české preklady a o klasiku, hoci aj v minulosti preloženú, či už napríklad vo Zlatom fonde svetovej literatúry, alebo v Čítaní študujúcej mládeže, nie je záujem?

Len spresním, že to tak komentuje rozprávač. A či Slovákom stačia české preklady a o klasiku nie je záujem? To sa neodvážim povedať, aj keď prieskumy a predajnosť týchto titulov naznačujú odpoveď.

Pri objavení časopisu Plamen 6/63 Leonardom je narážka na skutočnosť, že text Milana Lasicu Spleen slovenského intelektuála je preložený do češtiny. Prečo podľa vás Česi takmer nikdy nečítali po slovensky a potrebovali preklady?

Česi nikdy nemali potrebu čítať po slovensky. Vychádzajú skrátka z iného kontextu a sú aj z iného „cesta“ – boli vždy tým silnejším a väčším bratom. Je to teda asi dané historicky, čo tiež nie je vo svete alebo aspoň v Európe nič ojedinelé. Podobne fungujú tieto vzťahy napríklad medzi Švédmi a Nórmi. Švédi ich stále považujú za mladšieho brata. A to sa rozdelili oveľa skôr…

V roku 1968 vyšiel spomínaný text v slávnom Nečakaní na Godota a o dve desaťročia neskôr ho Jaro Filip zhudobnil ako Spomínam na Paríž. V piesni je však malá zmena, keď Sartra na Montmartre, nahradil Funés a únos na Place Pigalle. Vnímate to tak, že v šesťdesiatych rokoch bol ľuďom intelektuálne bližší francúzsky filozof a za čias normalizácie okolie Moulin Rouge a obľúbený komik?

Tak to naozaj neviem povedať. No podľa toho, čo píšete, to tomu asi nasvedčuje…

Keď už sme pri čítaní – podľa prieskumu, ktorý nedávno vyšiel, patrí Slovensko medzi čitateľsky podpriemerné krajiny. Ako tento fakt komentujete ako autor, ktorý potrebuje čitateľov?

Ako autora ma to môže len mrzieť. No ak o čítanie nie je záujem vo všeobecnosti, je to ako nútiť vegetariána jesť rožok so salámou. Aj keď v tomto prípade by išlo aspoň o nejaké presvedčenie.

V prípade nezáujmu o čítanie však dôvod, a teda ani jeho riešenie, s istotou povedať neviem. Nepredpokladám totiž, že niekto nečíta z presvedčenia. Je to teda otázka financií? Sú predsa knižnice... Otázka času? Veď aj Bill Gates číta aspoň hodinu denne a vraví, aké je to dôležité.

Alebo je to dané kontextom, v akom sa Slovensko teraz nachádza? Veď práve vtedy vedia byť knihy istým vykúpením. Čo teda Slovensko brzdí? Naozaj neviem. Možno je to len pohodlnosť alebo problém tkvie niekde úplne inde.

Má podľa vás introspektívnejšia próza, akú píšete vy, šancu osloviť širšie publikum? Alebo sa skôr vytvárajú malé komunity čitateľov, ktoré to celé držia pri živote?

Samozrejme, že má! Veď sa to týka každého, hoci, pravda, nie každý môže byť ochotný sa na tom účastniť a na to asi narážate… Čo je však na Slovensku širšie publikum? Na vašu otázku by som vedel lepšie odpovedať, keby sa moja kniha dostala aj za hranice Slovenska a mala by tak naozaj potenciál osloviť to „širšie“ publikum. Verím, že sa to čoskoro podarí – potom sa môžeme k tejto otázke vrátiť.

Váš osobný horizont však presahuje Slovensko a zásadné miesto v ňom má India, kde ste sa kúpali v Gange a absolvovali 200-hodinový kurz jogy. Ktoré zážitky z opakovaných ciest považujete s odstupom času za kľúčové?

Áno, v skratke sa to dá aj tak zhrnúť. (smiech) Indiu rozhodne považujem za kľúčový zážitok, ktorý ma nielen zmenil, ale aj nasmeroval správnym smerom. Pre mňa je veľmi dôležité pravidelne bilancovať svoj život – tak profesionálny, ako i osobný –, a robiť azda i radikálnejšie rozhodnutia, ktoré znamenajú posun. A tiež byť pravidelne so sebou samým. Tam sa človek dozvie všetko potrebné.

Na portáli Medium ste napísali, že joga je vašou „tajnou zbraňou“ pre tvorivosť. Ako konkrétne vám hatha joga a pránájáma pomáhajú pri písaní románov?

Joga je spôsob žitia, teda nie je to len hatha joga (fyzické cvičenia), pránájáma (cvičenia s dychom) a meditácia. V každom prípade sa však vďaka týmto technikám viem prinavrátiť k tomu, čo stojí predo mnou, lepšie sa sústrediť a možno sa i viac priblížiť k svojej intuícii. Prioritne ide o mentálny relax, ktorý je podľa mňa pri každodennej kreatívnej i nekreatívnej práci nevyhnutný.

Píšete aj na blog N – beriete to ako priestor na testovanie tvorby alebo je to pre vás priestor na písanie samostatných tém?

Priestor na testovanie tvorby by to bol, keby mal väčšiu bázu čitateľov a tiež, keby som ho využíval pravidelnejšie. Aj keď z času na čas rád napíšem aj niečo kratšie, z celkového pohľadu mi najviac sedí písanie románov, v ktorých môžem na problém nahliadať z viacerých uhlov a skúmať ho dlhšie. Aspoň teraz to tak je.

Keď sa obzriete späť – od Detektíva Bogeyho cez Chopinovu platňu až po pripravovanú knihu Blízkosť – čo sa vo vašom písaní nezmenilo?

Myslím, že by to mohol byť práve spôsob, ako k tvorbe pristupujem: s hravosťou, so zvedavosťou a záujmom. Jedna kritička to vo svojej recenzii myslím nazvala „nákazlivý elán“. Je to celkom výstižné a som rád, keď sa tento vklad prenáša aj na čitateľa.

Čo vás dnes pri písaní posúva najviac – čitateľská spätná väzba, hudba, skúsenosti z ciest alebo niečo úplne iné?

Asi je to kombinácia všetkého. Najviac ma však stále posúva dielo samotné, ktoré ma zakaždým zavedie niekam, kam to úplne nečakám a vďaka tomu spoznávam lepšie samého seba, čím sa, prirodzene, posúva aj moje budúce písanie a tvorba.