Išli sme v jeho stopách. Kráčajúc od jeho bytu, v ktorom so svojou manželkou prežil posledné roky života, na ulici Arbins gade 1 v Osle (kedysi Christiania) k reštaurácii Grand Café, kam dvakrát denne chodieval. Všetky články z magazínu o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk
Nemecké kláštorné knižnice spájajú krásu s poznaním Čítajte Vybrali sme sa tou istou cestou, ako denne chodieval Henrik Ibsen. Jeho presnosťou a pravidelnosťou sa Ibsenove prechádzky stali súčasťou dekóru mesta Oslo. Cez Karl Johans gate, spájajúcou kráľovský palác s parlamentom, cez okno univerzity pozrel na hodiny a možno práve v tej chvíli sa zastavil a podľa univerzitných hodín si napravil okrúhle vreckové hodinky, ktoré sú dnes vystavené vo vitríne v jeho byte, premenenom na múzeum.
V reštaurácii Grand Café, otvorenej od roku 1874, mal pri okne svoj stôl. Tu listoval v zahraničnej tlači, dal si jedno chladené pivo, možno aj dve, a obed. Verným klientom tejto reštaurácie bol aj Edvard Munch. Tu vymenil svoj obraz Choré dievča za sto večerí so steakom. My sme si tiež dali steak, zaplatiť sme však mohli len peniazmi.
Predstavujeme si muža, elegána, nórskeho dramaturga a básnika, ktorého ľudia prezývali levom, autora Domu bábik, Prízrakov alebo Heddy Gablerovej, ktorý nosil vyšívané manžety dávno pred ostatnými. Obliekal si zamatové sako, biele rukavice, bradu mal starostlivo zastrihnutú. Mal slabosť pre medaily a ocenenia, dokonca ich mal tak rád, že sám písal autoritám a ministrom listy, prosiac o ich udelenie.
Pred budovou divadla v Osle sa v mysli premiestnime do minulosti a očami Henrika Ibsena vidíme, ako počas prechádzok sledoval výstavbu divadla, ako videl vztyčujúce sa sochy priateľa a rivala Bjørnstjerneho Bjørnsona a sochu Henrika Ibsena. Počas ich inaugurácie v roku 1899 boli sochy vystavené takej kritike, že ich autor Stephan Sinding bol nútený krajinu opustiť a požiadať o dánske občianstvo. Na tomto mieste, pred divadlom v roku 1902, keď už Ibsen nevládal chodiť, vznikla známa zimná fotografia. Dramatik zababušený v prikrývkach na saniach ťahaných koňmi.
V byte v Osle napísal Ibsen svoje posledné dve divadelné hry, John Gabriel Borkmann a Keď my mŕtvi precitneme. 22. mája, keď jeho zdravotná sestra povedala jednému návštevníkovi, že Ibsen sa dnes cíti trochu lepšie, vyslovil svoje posledné slová: „Práve naopak!“ Verný sám sebe, idúc proti prúdu, protirečiac, bojujúc. Zomrel na ďalší deň, 23. mája v roku 1906.
Ibsenova socha v Bergene (zdroj: archív autorky)Na začiatok
Naša nórska cesta, aj po stopách Henrika Ibsena, sa začala v jeden májový večer, v parížskom divadle Châtelet, počas predstavenia Peer Gynt, v adaptácii divadelného režiséra Oliviera Pya s hudbou skladateľa Edvarda Griega. Sledujúc predstavenie o večnom hľadaní samého seba, s bláznivo rozšafnými kostýmami a dekórom, sa zrodila túžba.
Túžba uzrieť krajinu fjordov, ľadovcov, vody voľne padajúcej takmer zo všetkých horských zrázov, so snehom na vrcholcoch štítov, snehom, ktorý sa zdá byť na každom mieste dosiahnuteľný, akoby stačilo len natiahnuť ruku a do hrste nabrať sneh na snehovú guľu. Tiež túžba nasýtiť sa vône škorice jedením Kanelbullars, pečiva, ktorého už názov pripomína krajinu škriatkov a morských víl.
Túžba ísť pozrieť krajinu, kde sa ľuďom nekazí nálada, keď sa mračná pretrhnú a leje ako z krhly. Kde je vystreľovanie a skladanie dáždnikov takým zaužívaným nekonečnekrát opakovaným gestom ako pre Parížanky vyberanie rúžov z kabeliek. Zriedkavé sú rána, keď pred domami nevidno rodičov zapínať deťom pršiplášte po krk.
Na úspech a reputáciu si jeden z najväčších svetových dramaturgov musel počkať. Malý Henrik, najstarší z piatich detí, bol dieťa tiché, držiace sa vždy v úzadí, mal rád samotu, ticho, príbehy a výkresy.
Avšak, aby jeho divadielko a bábky mohli ožívať, potreboval občas publikum. A tak mal chvíle, keď zo svojej ulity vychádzal a pozýval deti z ulice na predstavenie.
Raz, keď už bolo všetko pripravené na veľké predstavenie, deti mu na bábkach poprestríhali špagáty. Prvé Ibsenovo fiasko. Ďalšie nasledovali... Načaté štúdium medicíny, nespravené skúšky. Stal sa spoluriaditeľom divadla v Christianii, ktoré skrachovalo. Bol nezamestnaný.
Depresie, alkohol, takmer spáchaná samovražda. Mal osemnásť rokov, keď sa stal otcom nechceného dieťaťa, ako výsledok ľúbostnej zápletky s o desať rokov staršou slúžkou v rodine lekárnika Reimanna.
Neúspechy ako cesta
V Bergene, meste s domami veselých farieb, prežil šesť rokov (1851 – 1857), pracoval v divadle. V dome rektora Hansa Conrada Thoresena sa zoznámil s ich 19-ročnou dcérou. Suzannah zbožňuje knižky, zaujíma sa o európsku literatúru a stane sa pre Henrika zdrojom nádeje a inšpirácie.
Všetko kontroluje a stráži Ibsenovu disciplínu v písaní. Bez nej by polovica Ibsenových divadelných hier ani nevznikla. V roku 1863 sa Ibsen sťažuje, že v Nórsku sa nedá vyžiť z písania. Na to získa štipendium na financovanie cesty do zahraničia, z ktorej sa vráti až o 27 rokov.
(zdroj: autorka)Ibsen nebol veľmi šťastný počas rokov prežitých v Bergene. A pritom... mesto má toľko šarmu, s čajkami raziacimi si cestu medzi obchodníkmi na rybom trhu, sprevádzajúcimi lode počas ich odchodov do fjordov, so svojimi malými domcami, červenými, žltými a modrými, vtlačenými do huňatej zelene vysokých hôr.
Skromný biely dom, len o čosi väčší od ostatných, rozhodených po sýtej zeleni, je miestna škola. Cez okná, keď deti v triede nedávajú pozor, vidia tulene a kričiace čajky prehlušujúce hlas pani učiteľky.
Klobásky z veľrýb, sobov, kaviár, lososy, steaky z tuniakov a tresky, krabie klepetá, ostré pichliače morských ježov ľadom obalených, algy a chaluhy, a predavač s bielou dlhou bradou krájajúci úlovok dňa, obrovskú tresku na maličké kocky. Horský štít Ulriken so svojimi 1300 kamennými schodmi.
Do 36 rokov bol život Henrika Ibsena sledom neúspechov. Ale ako nám dávajú lekciu oblaky a slnko v Nórsku, všetko sa v každej chvíli môže náhle zmeniť. Keď máte nad hlavou husté mračná, a zima a chmúrna šedivosť obaľuje zem, slnko má stále šancu, v každej chvíli sa môže stať, že cez oblaky vykukne jeho blonďavá hlava.
Keď Ibsen píše svoju prvú hru v roku 1849, drámou sa stále pohŕda, a až vďaka nemu sa dráma začína brať za rovnocennú s poéziou a románom. Píšuc sám, mimo literárnych smerov, podľa svojho vlastného presvedčenia, na svojej vlastnej ceste, Ibsen transformuje divadlo.
Divadlo už nie je len miestom pre zábavu, ale aj miestom, kde sa riešia nástojčivé spoločenské témy. Za 50 rokov napísal 25 drám. Veľké drámy pozostávajúce z bežných životov ľudí, ktorí sú nám takí podobní.
Drámy zaoberajúce sa jednoduchými situáciami, v ich nekonečnej hĺbke ľudských charakterov, v odhaľovaní démonov, ktorí v nás prebývajú. „Žiť, znamená viesť vojnu so škriatkami v srdci a duši“, písal Ibsen.
Krok k sláve
Hoci Peer Gynt bol pôvodne predurčený byť hrou na čítanie, desať rokov po jej vyjdení si Ibsen prial dostať ju aj na javisko divadla, ale za podmienky, že hudbu k nej zloží mladý Edvard Grieg.
23. januára 1874, z Drážďan Henrik Ibsen napísal list Edvardovi Griegovi:
Vážený p. Grieg,
predmetom môjho listu je sa vás spýtať, či by ste boli ochotný prijať spoluprácu so mnou v istej veci.
... tanečná melódia, musí tam byť trochu diabolstva... spev vtákov musí byť spievaný, a v diaľke bude počuť hlahol zvonov a spievané žalmy... Mohli by tam byť melódie americké, anglické, francúzske, ako prichádzajúce motívy, prepletajúce sa, a zanikajúce.
... Som presvedčený, že môžeme rátať s predstaveniami v Kodani a Štokholme. Ale bol by som vám vďačný, keby ste túto vec držali zatiaľ v tajnosti. Odpovedzte mi prosím čo najskôr.
A tak, desať kilometrov od Bergenu, pri jazere Nordasvatnet, v bledožltom dome, ktorý jeho manželka nazvala Troldhaugen, v absolútnom tichu, Edvard Grieg zložil hudbu Peera Gynta s ľudovými nórskymi melódiami. Tu, v tomto dome s vysokými stropmi, bez tečúcej vody a záchodu, sa zrodila Chanson de Solveig, pieseň, pri ktorej som ronila slzy počas predstavenia v divadle Châtelet.
Uznávaný švédsky kritik Martin Lamm povedal, že ibsenovská dráma je „Rímom modernej drámy: všetky cesty k nej a z nej vedú“. Všetci sme tak trochu Peerovia Gyntovia, všetky sme tak trochu Nory z Domu bábik alebo Panie Alvingové z Prízrakov, Rebeky z Roserhorsholm alebo Heddy Gablersové.
V kuchyni Ibsenovho bytu v Osle, nad krištáľovými pohármi visí zvonček na zavolanie slúžky. Do drevenej vysokej debničky naplnenej slamou sa ukladali jedlá, aby sa držali v teple, a tiež vajíčka, aby sa držali čerstvé.
V miestnosti, kde Henrik Ibsen pracoval, mal oproti pracovnému stolu zavesený portrét Strindberga, svojho veľkého švédskeho rivala. Ibsen bol presvedčený, že keď bude mať svojho literárneho nepriateľa pred sebou, že mu to bude motiváciou a inšpiráciou písať lepšie.
Mnohé maľby Edvarda Muncha boli inšpirované Ibsenovými divadelnými hrami. Svoje maľby nechával vonku, vystavené nepriazni počasia a sledoval, ako odolávajú drsnej nórskej klíme. Žiarlivosť vedel maľovať ako nikto iný, jeho zrobené tváre robotníkov sú úžasne hrozivé, jeho Výkrik je nakreslený aj čokoládou na sušienkach v kaviarni múzea.
Cesta vlakom z Osla do Bergenu pripomína dokumentárny film. S nosom nalepeným na okne vlaku defiluje pred nami veľa zelene, drobné farebné zásahy štetcom prírody vo forme ovečiek, bielych, čiernych, červených domov, člnov stroskotaných, zabudnutých, odhodených na brehoch jazier, ako staré bicykle v Amsterdame.
Bergen
Jazerá a štíty hôr snehom učesané, a odrazu sa ocitáme na ľadovci v nadmorskej výške 1200 metrov. Kontrolór lístkov má zelený vlnený sveter a o sedem a pol hodiny vystupujeme v Bergene.
Predstavme si Nórsko 19. storočia, v časoch, keď vydatá žena mala menej práv ako žena slobodná, keď bola žena pokladaná za večne neplnoletú. Do tohto kontextu prichádza postava Nory, škorec, škovránok, Helmerove vtáča. „Spevavý vtáčik musí mať čistý zobáčik, aby švitoril pekne, nikdy žiadne falošné tóny.“ (Dom bábik, H. Ibsen) Nora, zredukovaná na rolu matky a poslušnej manželky, hovorí a koná za všetky ženy sveta, keď sa vzbúri proti svojmu manželovi, keď chce byť ľudskou bytosťou a nie len bábikou prechádzajúcou z rúk otca do rúk manžela.
Autobus z Bergenu do Norheimsundu si razí cestu cez zeleň, voda si razí cestu cez skaly hôr. A v bielej pene zurčiacich potokov si predstavujeme húfy lososov. O niekoľko hodín neskôr máme toho údeného lososa na obed v bagete, servírovaného s praženicou a čerstvým šalátom.
V záhrade kaštieľa Baroniet Rosendal zo 17.storočia, v tieni tmavozelenej hory, popretkávanej bielymi pásmi vodopádov, odrazu prestalo pršať. A stal sa zázrak. Sivosť prešla do jasných farieb.
Po múre kaštieľa sa šplhajú červené šípové ruže, fialové irisy, kvety žlté a biele, petržlen sa otriasa po daždi, mokrá rebarbora sa placho červená, neskôr ju nájdeme v koláči, fialové kvety wistérie odhŕňame ako záclonu. A pod bielym skleníkom čajovne stovka červených muškátov. Tekvicovo-mrkvová polievka je oranžová, pofŕkaná zeleným pestom a na jej hladine plávajú drobné sirôtky.
Vo fjorde Maustraumen pod hučiacim vodopádom, kapitán lode pustil Griegovu hudbu z Peera Gynta a v tej chvíli sa všetko prepojilo: parížsky večer v divadle Châtelet so dotkol nórskeho ľadu, vetrovky si podali ruku s večernými šatmi, voda parfumu sa zmiešala s vodou ľadovcov vo fjordoch.
Edvard Munch podal ruku Henrikovi Ibsenovi, ktorý podal ruku Edvardovi Griegovi a ten podal ruku Olivierovi Pyovi. Všetci spolu mi do ucha pošepkali, že oni sú tiež súčasťou tejto cesty.
