Pracoval ako lesný taxátor, pomocník mlynára v antracitovej mlynici, lesný robotník, novinár, projektový manažér, obchodný zástupca, lektor, audítor, krupiér, klampiar, pokrývač, montér, manipulant vo veľkosklade. V súčasnosti pracuje pre holandskú firmu ako supervízor odstávok v rafinériách v Škandinávii, na pobreží západnej Európy a Britských ostrovoch. Na konte má šesť kníh. Ján Babarík. Všetky články z Magazínu o kníhách nájdete na www.magazinoknihach.sk
Dominika Kleinová: Neviem si predstaviť úplné vymiznutie prostitúcie v našej spoločnosti Čítajte Nedá mi nespomenúť si na českého spisovateľa Bohumila Hrabala s množstvom podobných životných aj pracovných skúseností, ktoré vedel zúročiť vo svojich knižkách. Aj vy ste určite stretli veľa zaujímavých ľudí aj situácií či bizarných postavičiek, neraz žijúcich na okraji spoločnosti. Prejavuje sa to vašich textoch?
Prejavuje. Nielen zamestnania, ale aj miesta, v ktorých som žil, lebo takmer každé z tých zamestnaní je spojené s iným mestom alebo štátom. Keď píšem, tak si za každou hlavnou postavou od začiatku predstavujem nejakého reálneho človeka, ktorého dobre poznám, a potom vlastne kopírujem jeho background do postavy.
A keď sa tá postava dostane na nejaké rázcestie, predstavím si, ako by asi reagoval ten človek. V prípade, že by sa tento človek hádal a presadil si svoje, ale v mojom scenári má bez slova ustúpiť, tak už mi to nehrá, zabliká mi červená, bacha, lebo sa ti to rozsype.
Vtedy buď opravím scenár, alebo vymením človeka. ktorý je v pozadí. Tých ľudí si vyťahujem z prostredia, histórie, z rôznych vrstiev, kde som pracoval. Tam nájdem postavičky, ktoré potrebujem, až na policajtov, čo mi chýba pri niektorých mojich knihách, lebo túto profesiu nepoznám a musím si ich poskladať od nuly.
Vaši hrdinovia sú teda často literárnymi odrazmi reálnych postáv, kontext vašich poviedok je aj preto do veľkej miery realistický vďaka prostrediam a postavám. Často sa však vo vašich textoch objaví niečo tajomné, iracionálne, transcendentálne či mysteriózne, ale pre to realistické prostredie aj to „iné tajomné“ dostáva uveriteľnú podobu. Narábate s týmto kontrastom?
Snažím sa písať také texty, aké ma baví čítať aj od iných autorov. Potrpím si teda na príbeh, nestačí mi, aby to bol dobre umelecky napísaný text. Nejaký banálny každodenný život obyčajného človeka ma nudí, aj keď je to dobre napísané.
Ak mám banálne postavy, ktoré majú zohrať určitú rolu, musím im vymyslieť niečo, čo ich vytrhne z toho každodenného rytmu. Najviac sa mi páči, keď si vymyslím niečo úplne absurdné, čo sa nemôže stať, ale vďaka tomu, že v tých postavách vidím skutočných ľudí, nie sú úplne vymyslené – za touto je Miro z môjho detstva, za touto Ondro z mojej súčasnej práce – a predstavujem si ich, ako napríklad prežívajú stretnutie s mimozemšťanom, tak už to inak hrá, ako keby som tam mal úplne vymyslené postavy, ktoré vôbec nepoznám.
Ján Babarík (zdroj: archív J. B)V jednom rozhovore ste spomínali, že vám občas vydavatelia alebo poroty v súťažiach vyčítali, že píšete priamočiaro a umelecky menej zaobalene. Vy si však naďalej idete svojou cestou.
V podstate to ani nie je iná cesta, sú to žánrovky a už sa to možno tak neoddeľuje žánrová a tzv. umelecká literatúra.
Vďaka autorom ako Juraj Červenák, Jozef Karika, Arpád Soltész táto literatúra získala rešpekt.
Áno, trošku sa zotreli hranice, už to nie je také striktné ako v minulosti. Mňa k žánrovej literatúre prirodzene zavialo, pretože potrebujem príbeh, nebaví ma písať text, kde sa nič nedeje, za mladi som mal ambície písať veľké spoločenské romány, ale to je pre mňa nudné čítať aj písať.
Určite jestvujú majstri pera, ktorí rozpitvávajú duševné rozpoloženie a traumy človeka, ale zrejme smerujete niekam. Posledných tridsať rokov u nás nie je príbeh na veľký román? Zažil som ešte koniec komunizmu a od novembra sa udialo veľmi veľa zaujímavých vecí.
Sám som zažil veľa veci, aj v tých zamestnaniach a štátoch, kde som žil, ale keby som mal napísať svoj príbeh, musel by som si tam vymyslieť niečo absurdné, inak by ma nudilo o tom písať. A pritom keď niekde s kamarátmi spomíname na staré časy a rozprávam svoje zážitky, počúvajú s otvorenými ústami, ale mne sa to zdá príliš jednoduché. Na knihu by mi to nestačilo.
Mne v slovenskej literatúre chýba generačný alebo spoločenský román, pretože sa tu udial a stále deje veľký príbeh jedného spoločenstva, ktoré sa akoby nevedelo ukotviť v novom geopolitickom časopriestore, medzi dvoma veľkými vplyvmi... Čakáme na nejakú veľkú tragédiu, alebo potrebujeme ešte časový odstup, aby tu vznikli takéto diela?
