Na juhu Nemecka, kde sa svahy Álp zvoľna zvažujú k riekam Lech či Dunaj a medzi kopcami sa dvíhajú barokové veže a kláštory, sa dodnes zachovali knižničné siene, ktoré rozprávajú príbeh dávnej túžby po poznaní. Tieto priestory – pôvodne určené mníchom, ktorí svoje dni delili medzi modlitbu, prácu a štúdium – dnes slúžia inému publiku. Sú otvorené návštevníkom, nie knihovníkom alebo čitateľom. Mnohé z nich už neukrývajú ani vzácne rukopisy, ale sú samy osebe artefaktmi. Ich krása nepochádza len z obsahu políc...
Po šanghajských stopách Eileen Chang a Lu Süna Čítajte Füssen – dole jesť, hore čítať
Mesto Füssen, známe najmä vďaka „rozprávkovému“ zámku kráľa Ludwiga II. Neuschwanstein, ukrýva v tichu starého benediktínskeho kláštora sv. Manga jeden z najzaujímavejších knižničných priestorov v Bavorsku.
Táto baroková knižnica nie je veľká, no má osobitnú architektonickú zvláštnosť, ktorá ju robí výnimočnou: priamo v strede miestnosti je oválny otvor v podlahe, cez ktorý vidno do spodného poschodia.
Tam sa nachádzala kláštorná jedáleň – refektár. Tento vertikálny vzťah nebol náhodný. Symbolicky išlo o spojenie dvoch druhov potravy – duchovnej a telesnej, ktoré sa navzájom dopĺňali. Mnísi tak mohli počas jedla vnímať, že duchovné štúdium pokračuje nad ich hlavami.
Otvor sa dal uzavrieť, aby sa miestnosti v zime ľahšie vykurovali. Na tento účel sa použil obraz Franza Geilera s triumfálnym vozom svätého Benedikta, ktorý sa nachádza na boku hornej miestnosti.
Knižnica vo Wiblingene patrí k vrcholom nemeckého baroka (zdroj: autor)Knižnica vznikla v 18. storočí, počas poslednej veľkej barokovej prestavby kláštora. Interiér je striedmy, no esteticky harmonický: drevené regály, jednoduché štukové ornamenty, a predovšetkým skupina malých sošiek anjelikov rozmiestnených na hornej rímse.
Každý z nich znázorňuje jedno z tradičných slobodných umení: jeden pozoruje hviezdy, iný hrá na hudobný nástroj, ďalší listuje v knihe. Ich gestá sú živé, no zároveň poučné – ako výklad učenosti pre oči aj dušu. Nad knižničnou sálou sa nachádza kupolová freska, ktorú vytvoril Francesco Bernardini v roku 1719.
Napriek svojej zachovanej kráse sa tu nevyskytujú pôvodné zväzky. Tie boli po zrušení kláštora v rámci bavorskej sekularizácie odvezené – najprv do mestečka Rain, neskôr do Harburgu a napokon skončili v knižnici kniežacieho rodu Oettingen-Wallerstein. V roku 1980 zbierku odkúpil bavorský štát a presunul ju do univerzitného fondu v Augsburgu. Knižnica vo Füssene tak prišla o svoj obsah, no nie o ducha.
Len časť vystavených kníh má až 500 rokov (zdroj: autor)Na jej policiach sú dnes knihy prevažne z prelomu 19. a 20. storočia – ide o náhradné zväzky, ktoré nemajú historickú hodnotu, ale vizuálne udržiavajú dojem starobylosti. Návštevníka však nikto nechce vedome klamať. Do tejto knižnice sa neprichádza za štúdiom, ale za zážitkom. A ten ostáva silný.
Jedinečnosť füssenskej knižnice spočíva aj v jej polohe a charaktere. Na rozdiel od iných barokových knižníc nebola navrhnutá ako reprezentačný priestor, ale ako miesto práce, kontemplácie a ticha.
