Poetka a spisovateľka, literárna vedkyňa, zakladateľka a donedávna aj šéfredaktorka časopisu FRAKTÁL, vydavateľka Stanislava Chrobáková Repar je súčasťou domácej i medzinárodnej literárnej scény už viac než štyri desiatky rokov. Jej kritický a priamočiary hlas pomenúva problémy, o ktorých spoločnosť iba nerada počúva. Porozprávali sme sa s ňou pri príležitosti vyjdenia jej najnovšej fotograficko-textovej básnickej zbierky Torzá. Všetky články z magazínu o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk.
Iben Sandahl: Najdôležitejšia je dôvera Čítajte Cítite sa ako poetka? Alebo ako literátka? Prekladateľka? Literárna vedkyňa? Kým ste? Asi by som mohol aj pokračovať: Slovenka? Slovinka? Fínka?
Takéto alebo podobné „rozkľúčovanie identity“ nikdy nebolo zásadným problémom môjho života – ani toho kreatívneho, ani toho bežného ľudského, a ani občianskeho. Isteže, môj život bol dosť dynamický, rozpohybovaný geograficky, kultúrne či jazykovo, vo vzťahoch, dokonca aj profesionálne... Ale vždy som tým iba získavala, dokonca aj vtedy, keď som navonok strácala.
V zásade je jedno, čo k tebe prichádza, dôležité je, čo s tým urobíš. Ja som všetky svoje „identity“ spojila do jednej – v duchu svojej otvorenej mysle a pulzujúceho srdca, ktoré sa nemenia... Dnes sa taká identita označuje ako „zložená“, ja som o nej už v mladosti premýšľala ako o „multiplikovanej“. A aj od konceptu identity (tej pevnej, „zabetónovanej“) sa dnes už upúšťa, pretože dôležitá je otvorenosť, a teda cesta, samotný proces.
Čiže nie výsledok alebo nejaké navždy zadefinované Ja napríklad pomocou vonkajších kategórií, pozícií či značkovanej príslušnosti. Samozrejme, dôležitá je aj istá integrita, keď sa zmysluplne posúvaš krok za krokom – a ľudsky rastieš.
Stanislava Chrobáková Repar (zdroj: FOTO – VLADO SÚKENÍK)Nemôžem obísť fakt, že sama ste vždy patrili k angažovaným literátkam. Od osemdesiatych rokov ste boli rebelujúca, kritická, bolo vás v literárnom svete počuť. A napriek tomu som v najnovšej básnickej zbierke Torzá narazil na vetu: Tvoje skromné víťazstvo nad sebou znamená iba to, že nad svetom zvíťaziť nedokážeš.” Rezignácia?
Rezignácia azda nie, skôr rozhorčenie a únava – myslím si, že plným právom. A nepochybne aj zmúdrenie v tom zmysle, že svetu sa dá postaviť rozličnými spôsobmi a každý ten spôsob si vyžaduje iný stupeň zrelosti a zrejme aj inak rozohranú situáciu.
V čase mojej mladosti bol svet akoby väčšmi obsiahnuteľný. Mám pocit, že sa s ním dalo „pracovať“ aj vcelku. Dnes mi pripadá rozbitý, atomizovaný, ale aj – napriek spájajúcim technológiám – prekrútene rozpínavý. A to, čo by mu mohlo najväčšmi pomôcť, aby sa znova spamätal, previazal a vnútorne zocelil, je vo všeobecnosti podceňované a systematicky ničené: kultúra, etika (nie dogmatika!), poznanie, komunikácia.
Stanislava Chrobáková Repar (zdroj: archív S.CH.R)V takom svete si musí človek iným spôsobom klásť ciele – ja píšem, prekladám a vydávam knihy, tzv. menšinové žánre (no určite nie okrajové), celkom donedávna aj časopis FRAKTÁL. To je to, za čo dokážem niesť zodpovednosť a v čom dokážem nachádzať zmysel i radosť – pre seba aj pre iných.
Je však veľa vecí okolo mňa, ktoré sa mi nepáčia, no nemám na ne takmer nijaký vplyv. Istý pocit bezmocnosti, či dokonca márnosti tu je –, ale nie rezignácie. Spolu so svojimi priateľkami-rovesníčkami zároveň odhadujeme, kedy mladšie ročníky o čosi viditeľnejšie opustia svoju komfortnú zónu... ako sme to urobili my pred 35 rokmi.
Ako to myslíte s tou komfortnou zónou? Mám skôr dojem, že sa často obraciame do zóny, v ktorej komfort hľadáme, a nie je to práve literatúra. Viacero literátov skončilo v reklamných agentúrach, rôznych iných zamestnaniach, kde musia byť priam konformní, aby sa uživili, a literatúra sa stala hobby.
