Do literatúry vstúpila rázne knihou Vyhnání Gerty Schnirch o povojnovom odsune brnianskych Nemcov. Aj ďalšie dve knihy – Žítkovské bohyne a Bílá Voda – boli inšpirované vážnymi témami komunistického obdobia. Silnou líniou jej románov je násilie, najmä spoločenské, na ženách. Rozhovor nám poskytla počas Bratislavského knižného festivalu. Kateřina Tučková. Všetky články z magazínu o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk
Koloman Kertész Bagala: Vždy sa rodia noví čitatelia Čítajte Román Bílá Voda mal vraj až tri verzie a písali ste ho desať rokov. Prečo vám to trvalo tak dlho?
Trvalo to tak dlho, lebo som nazhromaždila veľa zaujímavého materiálu, v ktorom som hľadala ústrednú niť a dvakrát sa mi ju nepodarilo nájsť, resp. som nezvolila správneho rozprávača, ktorý by ten príbeh spájal dokopy. Až tretia verzia, keď som pôvodnú ústrednú hrdinku sestru Evaristu odsunula úplne do pozadia a všetky ostatné postavy hovorili o jej živote, až tá verzia sa ukázala ako správna.
Nepadala na vás vtedy depka? Bílá Voda má 700 strán a druhá verzia vraj bola ešte rozsiahlejšia.
Druhá verzia mala 800 strán a stále sa mi nedarilo skĺbiť všetky línie do jedného celku a priviesť príbeh do finále. Aj preto som ju musela oželieť, ale v tom čase som už vedela, ako to urobiť lepšie. Najmä druhá verzia bola veľmi náročná, ale keďže som už zistila, ako to napísať správne, priam som šprintovala k novej podobe – našťastie teda sa tretia verzia vydarila.
Zrejme ste rukopis neprerábali úplne zásadne, nazhromaždený text sa už asi veľmi nemenil.
Materiál sa nemenil, ale zmenil sa spôsob rozprávania. Napríklad prvá verzia bola rozprávaná ústrednou hrdinkou sestrou Evaristou, ktorá bola v päťdesiatych rokoch 20. storočia internovaná v internačnom kláštore a následne odsúdená v inscenovanom procese a uväznená.
Neskôr bola vysvätená ako katolícka kňažka (v katolicizme je kňazstvo sviatosťou, ktorú môže prijať len muž, pozn. red.), ktorej úlohou bolo slúžiť práve vo väzniciach a v internáciách, a ja som to rozprávala jej očami. Lenže toto sa ukázalo ako nereálne, pretože Evarista nemohla byť svedkyňou najrôznejších udalostí a rokovaní, ktoré sa v tých časoch diali na inej úrovni – napríklad príbeh perzekúcie ženských rehoľných rádov veľmi ovplyvňovali československo-vatikánske rokovania, ktoré sa odohrávali na úrovni československej vlády... Na týchto udalostiach sa Evarista nemohla zúčastniť, a teda ako rozprávačka nemohla čitateľom sprostredkovať potrebný kontext.
Bolo teda treba dať hlas väčšiemu počtu rozprávačov, a tým sa úplne zmenil spôsob rozprávania. Z predchádzajúcich verzií som tak do výsledného textu nemohla prevziať takmer nič.
Kateřina TučkováVáš čitateľ už vie, že aj v Žítkovských bohyniach, aj v Bílej Vode má svoje miesto obrovský archív, množstvo dokumentov, ktoré využívate na zhustenie deja, čím posúvate aj príbeh. Namiesto rozsiahleho beletrizovaného textu využijete dokument, list, písomnú komunikáciu a v ňom sa nachádza koncentrát udalostí. Okrem dobového kontextu vám to aj pomáha gradovať hlavnú líniu.
Presne tak. Na prácu s archívnymi dokumentmi som ako historička umenia zvyknutá a v prípade dvoch posledných kníh sa mi zdalo zmysluplné využiť ich aj v literárnom texte. Mám rada, keď je príbehová linka náhle narušená celkom inou perspektívou a iným jazykom. A obzvlášť v Bílej Vode to bolo funkčné.
Sestra Evarista v tom románe nebola v pozícii, kde by sa mohla dostať ku kľúčovým dokumentom, ktoré ovplyvnili osud internovaných rehoľníčok. A práve preto bolo nutné, aby sa tam objavili aj iní rozprávači, ktorí by vypovedali o jej osude – prostredníctvom spomienok, najrôznejších dokumentov, ktoré sa im dostali do rúk, nahrávok alebo napríklad denníkových zápiskov. Vďaka tomu množstvu rozprávačov sa podarilo priblížiť všetky úrovne hlavného príbehu a zobraziť ho komplexne.
Čiže keď ste mali päť rozprávačov, nedarilo sa vám to ukončiť, ale pri dvadsiatich sa vám ten koncept napokon podarilo uzavrieť...
Presne tak. Avšak s tým mnohohlasom bolo pomerne náročné pracovať – počas tých desiatich rokov som mala izbu polepenú rôznymi papierikmi s poznámkami a nákresmi, na nástenke som mala zavesenú chronologickú mapu vývoja príbehu, ktorú som musela vypracovať v niekoľkých úrovniach... no, bolo to naozaj náročné.
V jednej chvíli som dokonca pochybovala, či je môj intelekt dostatočný na to, aby obsiahol také množstvo informácií. Keď som tú knihu dokončila a všetok materiál bol zapracovaný na správnych miestach deja, neuveriteľne sa mi uľavilo. Viac než kedykoľvek predtým.
Desať rokov je šialený čas, tak dlho sa bojovalo o Tróju. Pre vaše knižky je typické, že samotnému písaniu predchádza nesmierne komplexná a dôsledná práca v archívoch, hľadanie materiálov, prameňov a podobne. Na jednej strane vám to zrejme prinesie množstvo príbehov a informácií, ale na druhej strane pred seba kladiete obrovskú kopu dát, ktoré musíte vyselektovať a poskladať z nich zmysluplný príbeh. Bez príbehu by tie fakty neznamenali veľa.
To je pravda, ale vďaka tomu, že sa pustím do takých rozsiahlych rešerší, prichádzam na veľmi zaujímavé udalosti, ktoré by som sama nevymyslela alebo by som si ich nedokázala predstaviť. Napríklad pre mňa boli veľmi ťažko uchopiteľné už spomínané československo-vatikánske rokovania, z ktorých malo vyplynúť, kto bude dosadený do pozícií arcibiskupov a biskupov.
Výsledok týchto – nakoniec kompromisných – vyjednávaní potom zásadne ovplyvňoval život rehoľníčok v internácii, aj činnosť moravskej podzemnej cirkvi, ktorú tajný biskup Felix Maria Davídek (v románe vystupuje ako biskup Daniel Felix) organizoval práve v opozícii proti vysokému kléru lojálnemu komunistickej strane a nie Vatikánu.
Veľa som čerpala apríklad aj zo zvodiek od cirkevných tajomníkov, ktorí mali na starosti správu internačných kláštorov a referovali o nich svojím často primitívnym jazykom – vďaka nim som poznala, ako celý systém fungoval, čo si boli schopní na rehoľníčky vymyslieť.
Dokumenty uložené v archívoch sú proste výborný inšpiračný zdroj. Vďaka nim som sa posúvala ďalej a lepšie som rozumela motiváciám reálnych historických aktérov a teda aj svojich postáv.
Povedzme, že chcete literárne spracovať divoký odsun Nemcov po druhej svetovej vojne, idete do archívov, zbierate materiál... Vy už idete do archívov s predstavou, ako bude váš príbeh vyzerať a už ho iba rozvíjate, košatíte a dopĺňate o historický kontext, alebo keď v archívoch nachádzate množstvo materiálov, váš príbeh to determinuje, alebo posiela niekam úplne inam?
Rámec historického príbehu väčšinou poznám už predtým, ako sa pustím do prvých rešerší. Ale príbehy románových postav sa vyvíjajú podľa toho, čo nachádzam. Aby som bola konkrétna – napríklad román Vyhnání Gerty Schnirch som začala písať, pretože som po nasťahovaní do brnianskej štvrte, v ktorej bývam, zistila, že tu pred nami žili nemeckí obyvatelia, ktorí boli po vojne odsunutí.
To miesto má dodnes takú sudetskú patinu a ja som si chcela vysvetliť, prečo to miesto vyzerá, ako vyzerá – a tak som začala rozkrývať jeho minulosť a vďaka tomu som sa dozvedela, že 30 km za Brnom existuje hromadný hrob, v ktorom leží okolo tisíc žien, detí a starých ľudí nemeckej národnosti, ktorí boli vyhnaní z Brna v prvom povojnovom mesiaci.
Česi, ktorí sa tam potom nasťahovali, v ukradnutých bytoch nezakorenili a čoskoro odišli do nových sídlisk... Od štyridsiatych rokov sa tam skrátka stále vymieňali obyvatelia, pričom o to miesto sa nikto nestaral, takže o vojnových udalostiach vypovedajú dodnes.
A takto som pri výskume histórie brnianskeho odsunu narazila na príbeh 21-ročného dievčaťa s polročným dieťaťom, ktorú ako polovičnú Nemku vyhnali z našej ulice – a pretože som bola približne rovnako stará ako ona vtedy, začala som si od tej chvíle klásť otázku, či si tá mladá matka kedysi zaslúžila také brutálne zaobchádzanie? Na detaily jej osudu som prichádzala postupne – a postupne tak vznikal aj román Vyhnání Gerty Schnirch.
Priebeh divokého odsunu sudetských Nemcov bol za komunistov dosť utajovaný. Podobne ako katynská tragédia.
