Najlepším súčasným záhradníkom slovenskej literatúry je nepochybne Koloman Kertész Bagala. Jeho postavenie na knižnom trhu je priam metaforou toho, ako sa o slovenskú literatúru staráme ako spoločenstvo. Literatúra, tá slovenská, žije najmä z nadšenia, štátu nezavadzia a napriek tomu, že je v školských osnovách, vníma ju skôr ako zjavenie než ako kultúrnu bylinu. Lenže záhrada slovenskej literatúry je veľká a napriek úpornej snahe jeden Kertész je na všetko málo. Stretli sme sa, keď uzavrel vydanie osemdielnych spisov Kornela Földváriho úžasnými a vtipnými spomienkami Pamäti sklerotika. Všetky články z magazínu o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk
Grigorij Mesežnikov: Na konflikte na Ukrajine stojí a padá osud demokracie v celom svete Čítajte Čo predchádzalo vydaniu súborného diela Kornela Földváriho?
Poďme asi od Adama. Už prvé stretnutie bolo bizarné. V roku 1996 som ako mladý začínajúci vydavateľ mohol len snívať o súbornom diele L+S. Vtedy bol pán Földvári dramaturgom v Štúdiu L+S a nabral som odvahu ísť sa opýtať, či nevie, ako by zareagovali na návrh. Šiel som s Martinom Plchom, kamarátom a budúcim editorom tejto edície.
Kancelária bola na konci dlhej temnej chodby, dosť na horor, ale keď som nesmelo zaklopal, že mám trúfalosť, po vypočutí sa ozval z tmy výkrik: „No konečne!“ A so zdvihnutými rukami z tmy oproti nám vykročil starec. Bradatý. Strapatý. Nadšený. Hneď som vedel, že je to môj človek.
Na druhý deň nám sprostredkoval stretnutie v divadelnej šatni. Nervózne som habkal, pretože boli veľmi vysoko v mojej hierarchii, až pokým vstal dovtedy hrozivo mlčiaci Milan Lasica, elegantne povedal – „Dajte sem tú zmluvu“, podpísal sa a odišiel.
Vtedy sa otočil Július Satinský a žoviálne sa mi prihovoril po maďarsky. Všetok strach zmizol, pustili sme sa do roboty a o pol roka už vyšiel prvý zväzok. Síce som sa s Kornelom dohodol, že doň napíše doslov – veď kto iný? – dokončil ho však až o tri roky, takže sa dostal až do nasledujúceho zväzku. Ale aj to premýšľanie bolo na niečo dobré, neskôr o L+S napísal knihu Svet pre dvoch. Kornelovi všetko trvalo.
Hlava otvorená, ale miliónkrát si premyslel, kým to dal na papier. Roky som texty na knihu pýtal, on roky váhal, ale podarilo sa, že ako 67-ročný debutoval titulom s príznačným názvom O stručnosti. Aj všetky svoje ďalšie knihy odovzdával s niekoľkoročným zdržaním, ale stálo zato čakať.
Tých šestnásť rokov s Kornelom bolo fantastických, vlastne to bol jeden dlhý rozhovor. Váhal som, ako poňať zozbierané spisy, ale uľahčila to pani Földváriová sprístupnením rodinného archívu.
Najvýznamnejšie pomohol Fero Jablonovský, pretože ako Kornelov veľmi blízky spolupracovník a kamarát už vydané texty poznal a nachádzal nové, napríklad diplomovú prácu z prelomu šesťdesiatych rokov – niesla síce prvky doby, v ktorej vznikla, musel tam písať aj o karikatúrach zo socialistických krajín, ale bolo to osožné čítanie, štúdie o humore ako takom, zamyslenia, čo preň dôležité je – aj tento text je v súbornom diele.
Najväčší nález však je Výstrel v zrkadle, strojopis z roku 1971, pripravený do tlače a po redakcii Milana Hamadu. Vinou normalizačných praktík však už vyjsť nesmel. Pre politický režim mali nepohodlní spisovatelia jednoducho utrum, im knihy nevyšli, na príkaz vládnucej strany. K tomu spejeme!? Kornelovu edíciu som začal týmto opusom, jeho skutočným debutom, už v ňom odhalil mnoho z teórií, ktorými sa zapodieval po celý život.
Taký mozog – a spoločnosť si ho neváži! Luza pri moci ho najprv vyhodila zo školy, poslala do bane, odvolala z divadla, zrušila redakciu, v ktorej pracoval, neumožnila dvadsať rokov rozvíjať sa odborne, dokonca mu zakázala aj publikovať. Dačo také by sa už nikdy, nikdy nemalo opakovať.
Kornel Földvári (zdroj: FOTO – MIROSLAVA CIBULKOVÁ)Súborné dielo Kornela Földváriho
Súborné dielo Kornela Földváriho (1932 – 2015) vychádza postupne od roku 2019 vo vydavateľstve KK Bagala. Prvým zväzkom bol rukopis Výstrel v zrkadle, čo je pôvodne román, ktorý bol pripravený do tlače začiatkom sedemdesiatych rokov, ale za normalizácie nemohol vyjsť. Nasledovali zväzky O stručnosti, O karikatúre a O detektívke, ktoré sú zbierkami esejí, zamyslení a štúdií. Kniha Svet pre dvoch je pohľadom na dielo a tvorbu dvojice Lasica a Satinský. Ďalšia kniha O čase a nečase je zbierkou fejtónov a postrehov, Humoresky nás vracajú do čias sedemdesiatych rokov, keď ich Földvári nesmel publikovať pod svojím menom. Pamäti sklerotika, záverečný zväzok spisov, obsahuje zbierku autobiografických poviedok ...až pod čiernu zem a pamäti, ktoré pripravil s Kornelom Földvárim spisovateľ Peter Krištúfek, ich pôvodná verzia vyšla pod názvom O sebe.
Pamäti sklerotika, ktoré vyšli vlastne ako posledný zväzok z toho súborného diela, majú tiež zaujímavú históriu. Z čitateľského hľadiska sú to zábavné, občas až satirické, ale veľmi ľudské spomienky. Ako ste donútili povestne meškajúceho Kornela Földváriho k ich vytvoreniu?
V rokoch 2004 až 2007 som mal veľký projekt zameraný na stredoškolákov, počas ktorého som navštívil sto mestských knižníc a daroval im po sto kníh. Na besedy som vozil renomovaného aj debutujúceho autora, to preto, aby aj oni mali možnosť sa spoznávať. Kornel to volal školské výlety.
Pre mňa však dôležitý nebol len účel a cieľ, ale aj cesta samotná, pretože Kornel začal vetu, keď nasadol do auta a dokončoval ju po troch dňoch pri vystupovaní. A nie vždy stihol: „Takže toto si dopovieme nabudúce.“ Žobronil som, aby tie príhody okamžite po príchode domov zapísal, zakaždým sa zasmial: „Toto sú pamäti sklerotika!“
Na svoj život si spomenul, iba keď rozprával. Spontánne mu naskakovali nové a nové príhody, nie vždy po práve dokončenej, hocikedy. Pochopil som, že Kornel svoje pamäti nenapíše, ale porozpráva. A raz – keď bol s nami na výlete Peter Krištúfek, vtedy ešte začínajúci prozaik – rozhodol som sa pre lesť.
Navrhol som Petrovi, či by sa nezačal stretávať s Kornelom a všetko ponahrával, a ich krásna spolupráca trvala roky, vznikali však ďalšie a ďalšie hodiny nahrávok! Prepisovala ich Dorota Kráková, ktorej by som najradšej postavil pomník. Dlhé Kornelove vety, plné poínt, vetných vsuviek, digresií, priamych rečí, otázok... Text sa hromadil a Kornel mi to už nestihol odovzdať dokončené.
A tak Peter, s editorkou Naďou Földváriovou, napokon pamäti dokončili a pripravili na vydanie až dva roky po Kornelovej smrti. Je veľký rozdiel medzi orálnou a skriptórnou literatúrou, inak človek rozpráva a inak píše, ale myslím si, že sa im podarilo zachovať pôžitok z čítania tak, ako by sme Kornela práve počúvali.
Vydanie takejto edície kníh bolo isto finančne náročné, ako ste na tom boli s podporou?
Chvalabohu, že vznikol Fond na podporu umenia. A roky bol funkčný. Je to na hanbu, že dnes sa takéto o ňom už tvrdiť nedá, pretože prebieha puč na nastolenie rovnakej normalizácie, aká pred 55 rokmi tak veľmi ublížila Kornelovi Földvárimu.
Znovu sú tu pokusy o násilnú reguláciu kultúry a umenia politikmi, tými dnešnými. Kedysi vznikol FPU ako demokratický a pokrokový útvar, slúžiaci rozvoju umeleckej slobody. Kedysi bol rozhodovací proces výhradne v právomoci komisií, zložených z odborníkov a transparentne.
Teraz sme svedkami presného opaku zakladajúcej myšlienky, pretože o dotáciách už nerozhodujú odborné komisie, ale bábky dosadené do rady tohto fondu politikmi. Ich rozhodnutia sú nielen tendenčné, ale zrejme aj nelegitímne, pretože viacerí členovia nespĺňajú zákonom stanovené podmienky na zastávanie funkcie.
Kedysi to bolo jednoduché, keď som zozbieral materiály na celú edíciu, požiadal som FPU o pomoc pri vydaní. Komisia to posúdila a schválila grant na každú z ôsmich kníh. Za to som pre spoločnosť všetky vydal. Pôvodne mala byť edícia ukončená knihou O čase i nečase, ktorú začal pripravovať ešte Kornel. Ale časom som dospel k názoru, že za teoretickými a publicistickými knihami ešte treba pridať aj memoárovú prózu, takže súborné dielo má teraz vyše dvetisíc strán.
S kým ste spolupracovali?
Dizajnérom je Martin Shooty Šútovec, dal som mu voľnú ruku, takže kniha má oriezku, stužku, plátno, kartón, offset, sieťotlač aj slepotlač, skrátka všetko, čo by Kornela ako knihomoľa potešilo. A sadzba Pala Bálika je nerušivá, pretože od počiatku som bol rozhodnutý, že to nebude nutné ilustrovať, najdôležitejší je text samotný, na ten sa treba sústrediť.
Dokonca ani vo zväzku O karikatúre nie je ani jeden obrázok. Ako je to možné? V 21. storočí si proste čitateľ môže napísať do vyhľadávača meno, ktoré ho z Kornelovho textu zaujalo, a prezrie si stovky ilustrácií, nielen jednu, ktorú by sme do knihy zaradili my.
Ako vydavateľ som chcel dosiahnuť to najpodstatnejšie, oddať sa čítaniu dobre napísaného textu o témach, ktorým autor rozumel. Výnimkou sú Pamäti sklerotika, na záver knihy je pár strán rodinných a dokumentárnych fotografií, ktoré na internete nie sú dostupné.
Koloman Kertész Bagala (zdroj: Jozef Jakubčo)Do istej miery nahrádzate funkciu štátu a štátnej kultúry, ktorá dosť kašle na živú literárnu históriu. Nestará sa o spisovateľov a ľudí kultúry vôbec. Je zvláštne, že máme kultúrne inštitúcie venujúce sa kultúre a pritom dlhodobo ignorujú vedecké a archívne písomnosti či edičnú činnosť zachovávania pamäti národa.
