Nie všetok hlad cítime v žalúdku. Niekedy hladuje duša a telesná schránka je len akýmsi zavádzajúcim odrazom tohto trápenia. Slovenská autorka Paulína Feriancová vo svojej najnovšej publikácii Hladná duša rozpráva príbeh šestnásťročnej Henriety, ktorá sa postupne dostáva do osídel anorexie. Kedy sa problém stáva problémom a kedy treba vyhľadať odbornú pomoc? Je možné otvoriť oči človeku, ktorý uveril vlastnému predstieraniu? Všetky články z magazínu o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk

Spomínate si na moment, keď vám zišlo na um: „Toto je príbeh, ktorý musím rozpovedať“? Čo sa vo vás vtedy odohrávalo?
Nápad, že z niečoho takého môže byť kniha, vo mne žil veľmi dlho. Omnoho dlhšie, ako konkrétny moment, ktorý ma presvedčil, že už je čas. Sama som si prešla poruchou príjmu potravy a priznám sa, nie som príliš odvážny človek.
Niektoré veci sú pre mňa také osobné, že som si dlho nedovolila ich vysloviť. Nakoniec však vo mne zvíťazilo presvedčenie, že moja skúsenosť nemohla byť samoúčelná.
Povedala som si, že ak aspoň niečo z toho, čo som sa naučila, dokážem posunúť ďalej a ukázať, že sa to dá prekonať, stojí to zato. Pretože najdôležitejšie je zatiahnuť ručnú brzdu včas.
Poruchy príjmu potravy sú dnes v trende. Aj Henrieta je nútená spĺňať istý ideál krásy a odsudzovať vlastné nedostatky práve pod tlakom spoločnosti.
Henrieta sa nachádza vo veľmi nešťastnej situácii, a navyše je príliš ovplyvniteľná svojím okolím. Viem si teda živo predstaviť, ako by to vyzeralo, keby som ja vyrastala v čase sociálnych sietí a všadeprítomného online sveta. Hoci môj príbeh sa odohral ešte pred tridsiatimi rokmi, tlak spoločnosti bol citeľný už vtedy.
Mne stačili dva či tri módne časopisy, aby som nadobudla pocit nedosiahnuteľného štandardu a postupne sa sama pred sebou zhadzovala. A to sa ani zďaleka nedá porovnať s tým, na akom bojisku zápasia súčasní tínedžeri.
Najhoršie však je, že mediálny tlak a krutosť, ktoré dnes už nikto poriadne nerieši, sú tiché a nenápadné. Presne ako anorexia. Je ako plyn, ktorý necítiť, ale uniká. Čoraz toxickejšia, až môže byť smrtiaca. Preto, keď som sa rozhodla, že sa tejto téme budem knižne venovať, vedela som, že odraz doby a spoločenský nátlak budú jej nosnými komponentmi.

Literatúra má moc otvárať diskusiu o tabuizovaných témach. Majú mladí ľudia záujem rozprávať sa o problémoch, ktoré ich trápia?
Pohybujem sa medzi mladými takmer denne. Nielenže som hrdá mama, ale so svojou predchádzajúcou tvorbou som sa dostala aj do škôl. A tam som si všimla jeden dôležitý moment. Keď počas besedy vo vyšších ročníkoch otvorím problematiku, ktorej sa venujem v Hladnej duši, zrazu všetci stíchnu. A kým dovtedy sa vždy našla skupinka detí, ktoré tam boli takpovediac nasilu, táto téma je taká silná, že všetci začnú počúvať.
Zisťujem, že deti sú málo vyrozprávané, často sa nemajú komu zveriť, pretože pre ne na to nevytvárame bezpečný priestor. Ak pedagóg odíde z triedy, je až neuveriteľné, aké témy dokážu medzi sebou otvoriť.
Beseda o knihách sa tak razom dokáže otočiť na úplne inú diskusiu. A to je problém, o ktorom by sme sa mali ako spoločnosť začať rozprávať. O tom, ako sme sa navzájom odstrihli, ako sme sa vzdialili aj od takej banálnej veci, ako sa dobre a výživne najesť.

Predpokladám, že kniha je teda určená najmä dospievajúcemu čitateľovi...
Túžila som ju napísať pre hoc aj jedného človeka, ktorý si niečím podobným prechádza. Ale áno, Hladná duša je písaná primárne pre mladých dospelých, i keď spektrum ľudí, ktorí poruchou príjmu potravy trpia, je široké.