Spisovateľka a cestovateľka Mária Danthine Dopjerová intenzívne strávila niekoľko týždňov s každým z umelcov a umelkýň, o ktorých píše v novej knihe Francúzsko perom a štetcom. Cestovaním po ich stopách, navštevovaním miest, kde žili, čítaním ich diel, biografií, korešpondencií. Mala pocit, že s každým z nich sa zhovára, má dojem, že tak trochu prenikla aj do ich pováh, ich svojských zvykov. Všetky články z Magazínu o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk
Anna Metisová: Ktokoľvek sa môže stať obeťou Čítajte V roku 2020 vám vyšla kniha Francúzsko krížom-krážom a dnes je na svete novinka Francúzsko perom a štetcom, v ktorej nás beriete do rôznych kútov Francúzska po stopách mnohých umelcov a umelkýň. Píšete hneď, ako sa vrátite z ciest?
Zápisky si robím počas ciest, v ruksaku si nosím zošit, zapisujem si aj na rôzne útržky papierov, niekedy do mobilu, často píšem v kaviarňach alebo vo vlakoch, keď sa z výletov vraciam. Viem, že to, čo si nezapíšem hneď, vyprchá, a to, čo by možno aj v pamäti ostalo, má už na druhý deň inú príchuť, z mnohých zážitkov po pár dňoch ostáva len pár zábleskov.
Keby som si nezapísala presne slová, farby, kompozície, vône, o pár dní by bolo po nich. Vekom si čoraz viac uvedomujem, aká je pamäť zradná, a každý rok čoraz zradnejšia.
V jednej kapitole som si prečítala vetu „Na spomienkach treba pracovať“. Je pre vás písanie kníh spôsobom uchovávania spomienok?
Je to pre mňa aj spôsob zachytenia veľmi intenzívnych radostných chvíľ a pocitov šťastia, videných krás, ktoré sú veľmi prchavé. Zapisujem si nielen materiál, ktorý niekedy potom vyústi do knihy, ale aj osobné situácie, vypovedané slová, pocity, a keď sa k nim s odstupom času vraciam, sama sebe si naháňam hrôzu, ako by to bolo všetko už nenávratne fuč, nebyť zapísaného. Že vlastne v aktívnej pamäti som si uchovala možno päť percent.
Nedávno mi otec preposlal mail, ktorý som rodičom napísala pred 25 rokmi z Florencie. Mal tri strany a ja som ho po tých rokoch čítala, akoby to boli opisy a zážitky niekoho iného, v pamäti som mala už len veľmi malú časť z obsahu toho, čo som im napísala.
Pri opätovnom čítaní zápiskov sa mi všetko zažité znovu v mysli premieta a na každú spomienku sa nabaľujú ďalšie. Hovorím si, že keď raz budem nevládna, budem sedieť vo foteli a čítať si tie zápisky, a tak sa budem stále na tie miesta vracať a všetko to zažité opakovane prežívať.
Mária Danthine Dopjerová (zdroj: FOTO – ALICA DANTHINE)Navštívili ste veľa miest, po ktorých sa pohybovali mnohé známe osobnosti Francúzska. Kto z nich patrí medzi vašich najväčších obľúbencov?
S každým z umelcov a umelkýň, o ktorých píšem, som intenzívne strávila niekoľko týždňov, nielen cestovaním po ich stopách, navštevovaním domov, kde žili, ale aj čítaním ich diel.
Mala som pocit, že s každým z nich sa zhováram, mala som dojem, že som tak trochu prenikla aj do ich pováh, ich svojských zvykov. Fascinovali ma všetci, bavilo ma hľadať súvislosti medzi ich detstvom, výchovou a ich talentmi, dielom.
Možno však predsa len mám medzi nimi svoju obľúbenkyňu, spisovateľku George Sandovú. Prečítala som mnohé jej romány, do domu v Nohante, kde prežila väčšinu života, sa dokonca opakovane vraciam, v tom dome kaštieli, v záhrade, stále cítiť jej prítomnosť, v každom ročnom období má inú atmosféru.
Po prečítaní jej autobiografického románu História môjho života, jej korešpondencií s Alfredom de Musset, Chopinom, Flaubertom, maliarom Eugenom Delacroixom, mám pocit, že ju takmer dôverne poznám.
Stala sa mi imaginárnou priateľkou. Nedávno mi dcéra povedala, že toľko sa odo mňa napočúvali o George Sandovej, že keď ju niekto niekde spomenie, dcéra má pocit, že hovoria o našej rodinnej známej.
Čašník v Gerberoy komusi povedal, že v mestečku zastal čas. Bola som očarená, keď som si čítala vaše slová a rada by som to miesto, kde zastal čas, navštívila. Naozaj zastal?
