Ak by ste čakali, že autobiografická kniha pápeža Františka Nádej (Ikar 2025) bude prísne životopisná či moralizátorská, tak ste asi posledných dvanásť rokov žili mimo sveta Svätého Otca a jeho posolstva. Pápež František totiž chytil kormidlo katolíckej cirkvi ako človek, ktorý sa nepozerá späť, aby bránil to minulé a strnulé. Práve naopak, z toho minulého si berie tie najlepšie myšlienky a nádej, že svet môže byť lepším miestom pre všetkých nás – kresťanov, moslimov, ateistov, všetkých.

Lebo práve tolerancia, nádej a láska majú byť posolstvom muža viery.
Je dosť pravdepodobné, že tradičným až konzervatívnym cirkevným kruhom (aj tým slovenským politickým) budú viaceré pasáže z pápežovej knihy pripadať priam ako rúhanie sa. Ale mení sa svet a byť otvorený napríklad voči ľuďom inej sexuálnej orientácie je lepšie, ako zatajovať sexuálne škandály. Stretávať sa s utečencami a pomáhať im, diskutovať s reprezentantmi islamského duchovného života či apelovať na pokoj zbraní je rozhodne lepšie a múdrejšie, ako podporovať rozdeľovanie na „my (dobrí) a oni (zlí, fuj, choďte preč)“.
Ale pekne po poriadku, autobiografia pápeža Františka Nádej je múdra, skutočne vtipná (dokonca tu nájdete aj zopár vtipov o pápežoch, ktoré sa tradujú vo Vatikáne), hlboká a ľudská kniha.
Život nie je rozprávka
Dobrá autobiografia je veľmi osobná kniha. A preto si každý, kto autobiografiu píše, môže do nej zaradiť to, čo považuje za svoje vlastné dôležité momenty, ktoré jeho život formovali. Tak to urobil aj Jorge Mario Bergoglio, ktorý meno František nosí len od 13. marca 2013. Lebo ani pápež sa nerodí ako pápež. A aj pápež je len človek.
Úvod tejto autobiografie tvorí, prirodzene, spomínanie na rodinné korene a súvislosti, ktoré nás dovedú na začiatok 20. storočia a masívnu emigráciu z chudobných oblastí Talianska do vzdialenej vysnívanej krajiny, ktorou mala byť Argentína. Chudobná časť Európy (vrátane emigrácie z Uhorska) v tom čase videla v ceste za veľkú mláku prísľub, nádej, vieru v pionierske možnosti. Často však migrácia neviedla k vysnívanému lepšiemu materiálnemu životu.

Ale pomohla stvoriť niečo nové: civilizáciu tolerancie (do Argentíny prichádzali ľudia z rôznych krajín, z rôznych kontinentov) a civilizáciu pomoci v ťažkých chvíľach – a nebolo ich za ostatných sto rokov málo – vojny, diktatúry, ekonomické krízy, pandémia...