Každú minútu sa na parížskej nočnej oblohe rozsvieti svetlo hviezdy novej lásky. Preletí iskra, elektrizujúco človekom potrasie, nafúkne srdce, poblázni hlavu a od tej chvíle už nič nie je, ako bolo.
Čínsky Peking knihám praje Čítajte Milostný príbeh Alberta Camusa a Marie Casarèsovej, tmavovlasej mladej Španielky z Galície, sa začal písať 19. marca 1944 večer u Michela a Zette Leirisovcov počas skúšky čítania divadelnej hry Pabla Picassa Túžba chytená za chvost. Krátko po tomto večere Camus navrhne mladej Galícijčanke interpretovať rolu Marty v jeho divadelnej hre Nedorozumenie. Skúšania sa rozbehnú a medzi 30-ročným Albertom Camusom a 21-ročnou herečkou Mariou Casarèsovou zaiskrí.
V noci 6. júna 1944, z večera stráveného u divadelného režiséra Charlesa Dullina (večierok zorganizovali Jean-Paul Sartre a Simone de Beauvoir), v deň vylodenia spojeneckých vojsk v Normandii, Albert Camus a Maria Casarès odchádzajú spolu. Simone de Beauvoir neskôr spomínala, aká bola Maria v ten večer vo fialových pásikavých šatách krásna, taká mladá a neistá, že prijímala všetky poháre, ktoré jej podávali.
(zdroj: archív )Z večierka Maria odchádza s Camusom, usadená na volante jeho bicykla, obaja mierne opití a veľmi šťastní. Bicykel ich vezie smerom k ich prvej spoločnej noci, na ulicu Vaneau, do maličkého bytu, ktorý si Camus prenajímal od spisovateľa Andrého Gidea. Po tejto noci budú často, tajne v tichosti, každý osve, aby nebudili podozrenie, vychádzať na siedme poschodie do bytu Casarèsovej na ulici Vaugirard, číslo 148, s výhľadom na sklad pri detskej nemocnici Necker.
Problém: manželka
Dobre poznáme tú čiernobielu fotografiu, kde Camus a Maria Casarès stoja na parížskom balkóne, Albert drží Mariu okolo pliec, obaja fajčia, obaja sú v županoch.
Počas prvých vášnivých troch týždňov sa Maria dozvie, že Camus je niekoľko rokov ženatý, že je zapojený v odboji a že má tuberkulózu. Je mladá, bláznivo zaľúbená a presvedčená, že láska môže existovať len v mantineloch všetko alebo nič. Hoci za svoj dosiaľ krátky život už mala možnosť si uvedomiť, že ani v láske nič nie je čierno-biele, keď sa po príchode do Paríža ako 15-ročná delila s vlastnou matkou o toho istého milenca, 18-ročného Enriqua.
Maria Vitoria Casarès Perez, ktorú nazývali Vitolina alebo Vitola, odišla zo Španielska s matkou v roku 1936 a Maria sa zapovedala, že do Španielska sa nevráti, kým bude Franco pri moci. Svoj sľub dodržala, do Španielska vycestovala až v roku 1975, po Francovej smrti.
„Husto sneží... Vietor fúka tiež. Nevidno na tri metre pred sebou. Bože! Aká chladná musí byť teraz tvoja izba! Neschúľ sa príliš. Nezmizni úplne. Zastav sa pri bodke. Keď už budeš len bodkou, stále ťa budem mať rovnako rád a budem si ťa nosiť vo vrecku. Milujem ťa aj v zime, vieš dobre, pretože sme mali tak málo spoločných liet. Ale leto, skutočné leto, ktoré prežijeme, príde. A nájde pre nás veľa stále novej lásky. Objímam ťa, zohrievam tvoje ruky na mojej hrudi, celú ťa pokrývam.“ (Camus v liste Marii Casarèsovej)
V októbri 1944 sa Camusova manželka Francine vracia do Paríža k manželovi, a tak milenecký vzťah Camusa a Casarèsovej prejde štvorročným odlúčením. Za to obdobie sa Camusovi a jeho manželke narodia dvojčatá a vyjde mu kniha Mor, stane sa slávnym. V jeden naoko obyčajný parížsky deň sa Albert a Maria opäť náhodne stretnú na bulvári Saint-Germain.
Ich milenecký vzťah, obnovený 6. júna 1948, bude trvať až do Camusovej smrti. I keď... je dobre známe, že Maria nebola jedinou Camusovou milenkou. Za šestnásť rokov si vymenia okolo deväťsto listov. Maria po štvorročnej odluke pochopila, že Camus svoju rodinu neopustí, že ich vzťah nikdy neprejde do spoločného spolunažívania, bude o vášni sporadických stretnutí, lúčení, čakaní a napísaných listoch. Albert miluje Mariu, ale manželku a rodinné hniezdo opustiť nedokáže.
Listy lásky
„Zlým utrpením je utrpenie, ktoré nemôže rozprávať ani kričať. A ja ťažko trpím tým zlým utrpením, ktorého som autor, napriek sebe samému... Prial by som si, aby ma požiadala o čokoľvek ťažké a vyčerpávajúce, čo ja viem, trebárs pracovať v bani, vyjsť do Himalájí, liečiť chorých na lepru. Ale ona ma nežiada o nič, len, aby som ju miloval, a ona ma o to ani nežiada – pretože všetko jej je jasné.“ (Camus v liste Marii Casarèsovej)
„Šťastie, ktoré mi dávaš už len tým, že existuješ (blízko alebo ďaleko), je veľké, ale musím priznať trochu hmlisté, trochu abstraktné, a abstrakcia ženu nikdy neuspokojila, alebo aspoň teda nie mňa. Čo ti mám povedať? Potrebujem tvoje dlhé telo, tvoje pružné ruky, tvoju krásnu tvár, tvoj jasný pohľad, ktorý mnou otriasa, tvoj hlas, tvoj úsmev, tvoj nos, tvoje ruky, všetko.“ (Maria Casarès v liste Camusovi 6. 8. 1948)
V listoch, ktoré si vymieňajú, si vymieňajú svoje každodenné prežívania, Camus hovorí o zodpovednosti, ktorú cíti pri písaní, že keď myslí na Paríž, na jeho písanie, dvíha sa mu žalúdok. Keď sa mu v písaní darí, plače od radosti. Keď nepracuje, cíti sa ako mŕtvy.
Na svoje deti sa sťažuje, že mu neprinášajú skutočné radosti, dojímajú ho, ale o chvíľu nato ho iritujú, robí si starosti o zdravotný stav manželky, ktorá upadá do depresií, pokúsi sa o samovraždu, ale napriek tomu všetkému Camus píše Casarèsovej, že v nej našiel zdroj života, ktorý stratil, že potrebuje ju, aby mohol byť sám sebou.
Maria mu píše o svojej práci, sťažuje sa, keď publikum v divadle je nachladnuté, kašľom vyrušuje počas predstavenia. Spomenie, že Ela (Triolet) a Louis Aragon prišli dvakrát na predstavenie Spravodlivých. Camus číta Denník Delacroixa a listy Rimbauda, Maria mu píše o svojich peripetiách s Proustom: chvíľami ju očarúva, chvíľami lezie na nervy, niekedy irituje.
11. septembra 1957 Albert píše Marii: „Už päť dní vkuse prší, fúka vietor. Som stále pri deťoch, ktoré hrami, jedlom a opaterou požierajú všetok môj čas a energiu. Rozumiem, že matky viacdetných rodín pôsobia vždy tak trochu hlúpo a vytreštene. Teraz tak vyzerám aj ja... Len občas sa rozčúlim, ale hneď si to vyčítam a snažím sa vycvičiť v dokonalej trpezlivosti. O týždeň, keď sa vrátim, budem svätým.“
Vášeň až do smrti
Temperamentná Maria v niektorých listoch priam kričí, Camusovi píše, že ak zajtra nepríde od neho list, nasadne na prvý vlak a príde ho zaškrtiť. Robia si žiarlivostné listové scény, ale zároveň navzájom akoby sa podpichovali, keď si píšu, s kým, kedy, aký večer strávili, s kým pili whiskey, pretancovali večer.
V Paríži sa dá veľa zažiť a veľa prežitého sa dá si predstaviť. Keď jej Camus napíše, že jej pošle peniaze, aby si niečo kúpila, Maria Casarès si kúpi trenčkot. V kabáte proti dažďu a vetru bude svojím rýchlym energickým krokom kráčať po parížskych bulvároch a bude stále myslieť na Alberta. „Bozkávam tvoje tri vrásky, ktoré si predstavujem, ako sa tlačia jedna cez druhú, tvoje krásne stisnuté pery, tvoje búrlivé oči a špičku tvojho nosa, ktorý vyvracia všetko, čo sa mi ostatok snaží povedať. Dnes večer, láska moja krásna.“ (Maria Casarès 30. 1. 1950).
„... chcem si k tebe ľahnúť, a byť často budená. Chcem sa ti odovzdať a počúvať tvoj smiech a hľadieť do tvojich očí mladého Camusa, a dusiť sa pod tebou a vypudiť ťa a opäť ťa prijať a piť z tvojich pier a opäť sa smiať. Chcem búrky a oddych a nič iné okrem toho.“ (Casarèsová v liste Camusovi 29. 5. 1950)
Maria Casarès píše Camusovi o svojich šťastných návratoch do Camaret-sur-Mer, strateného bodu na cípe Bretónska, ktorý má tak veľmi rada, možno aj pre podobnosť s divokým pobrežím jej rodnej Galície. Píše o člnoch v prístave, o mieste, kde sa slnko stráca pod preletom hustých kŕdľov vtákov, o svojom kúpeli v ľadovom oceáne počas dažďa a ako po tom chladnom kúpeli vypila čiernu kávu s chuťou soli a do nej si namáčala dvanásť madleniek.
Z Alžírska mu píše o ružiach, aké nevidela nikde inde, a že nič iné tam nie je dôležité okrem svetla a že Paríž má rada, ale niekedy sa ťažko nesie. Camus jej píše o Taliansku, Ríme, o prívetivosti Talianov, o svetle v Aténach, vôni pomarančovníkov, večne pôsobiacich divých makoch.
Maria Casarès zas jemu na revanš o nude v Belgicku, zbytočnej vitalite v Londýne, Camus jej odpovedá, že aj jemu sa páčil londýnsky prístav v daždi. Z divadelného turné v Rusku Maria Casarès píše o dome Tolstého v Jasnej Poľane, že myslela naňho pred pracovným stolom Tolstého, za ktorým zvykol písať postojačky, pri dvoch sviečkach.
11. decembra 1957, keď sa Albert Camus stal laureátom Nobelovej ceny za literatúru, Marii zo Švédska napísal: „Bozkávam ťa tak silno, že by som rozpustil všetok sneh Švédska.“
30. decembra v roku 1959, hoci to slovo napísal, Albert Camus netušil, že Marii píše posledný list. „Tak. Posledný list. Len ti chcem povedať, že prídem v utorok, autom, pocestujem s Gallimardovcami v pondelok. Po príchode ti zavolám, ale môžeme sa už dohodnúť, že v utorok budeme spolu večerať... Do skorého videnia, moja nádherná. Som tak šťastný pri myšlienke, že sa uvidíme, že sa pri písaní listu smejem...“
Maria jeho posledný list dostala deň po Camusovej smrti.
Albert Camus odišiel z Lourmarin do Paríža 3. januára 1960, v aute Michela Gallimarda. Štvrtého januára bol Camus počas nehody vo Villeblevin na mieste mŕtvy. Michel Gallimard zomrel v nemocnici o päť dní neskôr. Aj Camusov pohreb musela Maria Casarès prežiť v tieni, nemohla byť prítomná, a tak prosila, aby jej odtiaľ priniesli kúsok zeme. Maria Casarès bola v polovici svojho života a aby nekonečný smútok prežila, celým svojím bytím sa pohrúžila do divadla.
René Char jej po Camusovej smrti priniesol listy, ktoré Camusovi napísala. Camusova dcéra Catherine, po prvýkrát nakontaktovala Mariu v roku 1982, tri roky po smrti jeho manželky Francine, a Maria jej odovzdala svoju korešpondenciu s Camusom.
