Keď sme sa stretli s Pavlom Weissom na sklonku minulého roka, hneď som mu povedal, že som ako čitateľ chcel čítať román o generáciách, ktorý by mapoval naše slovenské historické kotrmelce od fašistického slovakštátu cez komunistov, mafiánsky štát na sklonku minulého storočia až po neistú prítomnosť. Ale v ľudských rozmeroch. 2500 týždňov (Slovart 2024) je knihou, ktorá môže byť rovnako úškrnom, ako zlovestným chorobopisom krajiny, kde sa necení vzdelanie, odvaha, múdrosť a česť, ale skôr príštipkárstvo, prisluhovačstvo, arogancia a rodinkárstvo. Vitajte v našej krajinke.
Mariana Čengel Solčanská: Niektorí ľudia chodievajú namiesto kostola na Bradlo Čítajte Váš román stručne opíšem ako ságu rodiny Baumanovcov. Mapuje historický oblúk, ktorý sa začína arizáciou za slovakštátu, prechádza kolektivizáciou, socializmom, mafiánskymi deväťdesiatkami a smeruje až do súčasnosti. Mali ste ambíciu zmazať pozlátku našich dejín, že sme také to milé Slovensko učupené v lone hôr?
Každá téma či nápad si hľadá formu, ja som mal snahu napísať román, ktorý by cez osobné príbehy ľudí dokázal prerozprávať aj dejiny nášho malého milého Slovenska. Román je aj o súčasnosti, príbeh úspešného podnikateľa, ktorý sa spreneveril architektúre a upratuje si v hlave a vo vzťahoch.
Neviem, či je na našich dejinách nejaká pozlátka, veď sa k veľkej časti dejín s Maďarskom a Rakúskom nepriznávame. Sú dejiny, ktoré sa učíme v školách, a potom osobné príbehy, ktoré sú omnoho zaujímavejšie ako tie veľké dejiny. My Slováci máme jeden problém: vidíme sa inak, akí v skutočnosti sme.
Tvrdíme, že sme pohostinní, pomáhame si atď., ale sme závistliví, nedoprajeme iným úspech. Za úspechom iných vidíme korupciu, náhodu, nejaké tajomné sprisahanie alebo známosti. Neveríme, že nejaká žena môže zrežírovať dobrú operu preto, že je jednoducho dobrá režisérka, že maliar nie je úspešný v zahraničí preto, že je gay, ale preto, že je jeho tvorba jedinečná a výnimočná, že hudobník či scénograf majú v zahraničí či u nás úspech preto, že sú kvalitní a tvrdo pracujú. Slovenské krčmy a kaviarne sú plné tých, ktorí všetko vedia lepšie.
Pavol Weiss (zdroj: Marko Erd)Román 2500 týždňov nám predstavuje krajinu, v ktorej teda nie je radosť žiť. Arizátori, antisemiti, komunisti, mafiáni, podvodníci, kurevníci, zlatokopky, alkoholici a alkoholičky či závistlivé manželky poťahujúce svojich manželov za nitky. Zabudol som na niečo pri pomenúvaní našich nedávnych dejín?
Veľmi negatívne položená otázka. Myslím, že sa mýlite, radosť žiť nemusí vždy súvisieť s konkrétnou krajinou alebo zriadením. Moji hrdinovia snívajú, žijú, trápia sa, milujú, nenávidia a ich plány v okamihu zmení nejaká fatálna udalosť, a pritom môžu byť šťastní. Že prežili, a rovnako sa trápiť, že oni prežili a iní nie. Ale píšem aj o hrdinoch, ktorí kalkulujú, udávajú, klamú, aby sa mali dobre.
Nič objavné som nevymyslel, však. Iste, krajinu vytvárajú ľudia, občania, alebo krajšie povedané národ. Ak niekto nie je šťastný na Slovensku, je veľký predpoklad, že nebude šťastný ani inde. Mám kamaráta, ktorý odišiel s rodinou za šťastím do Kanady, a minule mi priznal, že doma by bol šťastnejší a žil by lepšie.
Teda je u nás radosť žiť?
Aby nedošlo k omylu, ak hovorím o krajine, v ktorej je radosť žiť, nehovorím o frustrácii z volieb. Žijeme v demokracii a na sínusoidy striedania politických síl si jednoducho musíme zvyknúť. Nerozumiem ľuďom, ktorí potom, čo nevyhrá ich strana, po voľbách vykrikujú o odchode a verejne sa vešajú. Alebo vešajú nepriateľa. Román, hoci opisuje striedanie politík, nepovažujem za politický.
Naopak, snažil som sa vnímať udalosti z pohľadu hrdinov, ktorí ich prijímajú také, aké sú. To je tá historická vetva. Ale román je aj o prítomnosti, o hrdinovi, ktorý hodnotí svoj život a je právom nespokojný so sebou, má pocit zbytočnosti. Neudržal pokope rodinu, lebo veľa pracoval a podvádzal a myslel si, že mu všetko prejde. Ale rodina nie je firma. Možno je nespokojný aj so spoločnosťou a uvedomuje si, že k tomu sám prispel.
Myslím, že táto vetva románu bola pre mňa veľmi dôležitá. Takže nie je to len historický román, ale aj súčasný. Mimochodom, jedna z verzií, ktorú som napísal, bola dystopická. Reagoval som na vznik polovojenských oddielov chlapcov v hnedých uniformách, ktorí cvičili v lesoch... čo by sa stalo, keby. Našťastie sa nestalo. Zatiaľ.
Pavol Weiss (zdroj: Marko Erd)Ten príbeh je vlastne smutným zrkadlom spoločnosti, kde každý každého pozná a teda aj každý na každého niečo vie. A vie to aj zneužiť. Menia sa režimy, politické strany, ale charaktery zostávajú, mám pravdu?
