Slovo rozprávka sa nám presunulo už v minulom storočí z priestoru „rozprávania fantastického príbehu“ do detskej verzie čohosi jemného, pekného, čo sa končí dobre. Sila rozprávania sa stala politicky a detsky korektná, ubudlo umrlcov, strašidiel, odseknutých údov, rodičmi zmrzačených detí, násilia či sexu. Zjemneli sme, ale zároveň sme si aj tak trošku farbotlačovo, gýčovito menili našu dušu na akýsi meštiansky únosný balíček, v ktorom sa nepatrí o niektorých veciach rozprávať.
Propaganda, nacionalizmus a mor Čítajte Ale ak sa vrátime do čias ešte len nedávnych, o storočie skôr do polovice 19. storočia, a skúsime nájsť pôvodné texty, ktoré zapisovali vtedajší rozprávači, naivní etnológovia ovplyvnení ideou národnej identity, zistíme, že pôvodné rozprávky boli čosi ako dnešný Netflix. Romantika aj horor, fantastické aj reálne, šťastné aj nešťastné príbehy, zombíci, sex, rozvrátené vzťahy, divoké zvieratá a občas dobrí aj zlí ľudia.
A práve takýmto ponorom do hĺbky ľudskej duše je aj zbierka nájdených príbehov – rozprávok Amálie Sirotkovej Zabudnuté rozprávky (Tatran 2024). Kniha vychádza vďaka úsiliu literárnej vedkyne Jany Piroščákovej v krásnej knižnej úprave a s fantasy ilustráciami Zsolta Lukácsa.
Pýtate sa, kto je Amália Sirotková? A aké zabudnuté rozprávky sa našli? Nuž, čítajte ďalej a tešte sa na to, že do panteónu slovenských velikánov 19. storočia vstupuje hrdinka temer rovnako významná, ako bol Pavol Dobšinský.
Amália Sirotková
Minulosť je ten slávny boží mlyn, ktorý síce melie pomaly, ale nakoniec aj tak všetko zomelie a na prach premení. A ak sa podarí pred týmto mlynom čo-to zachrániť, môžeme sa pozrieť ľuďom spred storočí aspoň do duše, ak už nie do očí. A niekedy sa pri tom prehrabávaní v minulom dajú nájsť skutočné a prekvapujúce poklady..
Amália Sirotková bola dodnes prakticky neznáma žena, ktorú síce spomenuli Pavol Dobšinský i Božena Němcová vo svojich zbierkach rozprávok, ale pôsobila ako jedna z tých zdrojov, ktoré rozprávky prerozprávali zberateľom. Ale práca v archívoch môže priniesť aj prekvapenia, ako je práve toto. Amália Sirotková bola vzdelaná žena, manželka učiteľa a po jeho smrti notára, meštianka, ktorá v päťdesiatych rokoch 19. storočia, ovplyvnená aj súdobými kultúrnymi pohybmi, zapísala niekoľko zošitov s rozprávkami. Narodila sa v Radvani a celý svoj život prežila vo Zvolene a okolí. V Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice sa zachovali tri zošity, ktoré sú v archívoch uložené v dvoch zväzkoch.
Ako priznáva aj Jana Piroščáková, editorka knihy, o Amálii Sirotkovej vieme veľmi málo, narodila sa v roku 1813, rok úmrtia 1892. Je pravdepodobne najstaršou slovenskou rozprávkarkou. Podľa zápisov a zmienok bola súčasťou dobového prúdu zberateľov rozprávok. Časť jej rukopisnej zbierky z päťdesiatych rokov 19. storočia sa zachovala vďaka pozostalosti Pavla Dobšinského (1828 – 1885), ktorý spracoval dve jej rozprávky a uverejnil ich v edícii Prostonárodné slovenské povesti (1880, 1882). Zachované zošity sú pravdepodobne fragmentom širšie koncipovanej zbierky, no rozsah rukopisu nie je jasný.
