So Samom Marcom vedieme niekoľko rokov dlhodobú prekáračku – ja ho vždy prehováram, aby išiel do politiky a on to odmieta. Prečítal som jeho poslednú knižku Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a demokraticky, mierumilovne a kultivovane poraziť Roberta Fica (N Press 2024), a keby som bol významný politik, tak by som si povedal, tohto chalana chcem, pretože hovorí, ako máme presadzovať svoj program a ako osloviť tých, ktorých sa nám to doteraz nepodarilo. (Celý rozhovor aj podcast nájdete na www.magazinoknihach.sk )
Jung Chang: Ľudia v Číne sa neodvažujú nahlas hovoriť o tom, ako zle Mao vládol Čítajte Nezmenili ste svoj názor na vstup do politiky?
Nezmenil, štandardne vám na tú istú otázku odpovedám rovnako – človek, ktorý ide do politiky, by tam mal ísť s konkrétnou agendou a ja takúto agendu nemám. Knihu som napísal ako občan, ktorý nemá veľké očakávania od života ani obrovské ambície, ale chce žiť na Slovensku, ktoré je demokratické, európske, čo najprosperujúcejšie, má nejakú budúcnosť a Roberta Fica vnímam ako človeka, ktorý pomerne aktívne kladie prekážky tomuto môjmu cieľu do cesty.
Faktom je, že sa aktívne podieľate na politickom diskurze v našej spoločnosti, píšete pravidelne pre denník N aj pre SME, teraz ste dokonca o politike napísali knihu. Čo od tejto knižky očakávate?
V SME mám pomerne veľký priestor, ale na toto nestačí. V každodennej prevádzke v médiách takýto text nikoho veľmi nezaujme, ľudí viac zaujímajú rôzne škandály, vtipy, výroky a strategický text si nikto neprečíta. Na väčšej ploche som sa snažil opísať, nielen kde sa nachádzame, ale aj ako sme sa tam dostali a ako z toho von. A to sa nedá bez zachytenia mechanizmov, ktoré dlhodobo, desaťročia jestvujú v slovenskej politike a spoločnosti, a niektoré sa stále opakujú. To všetko treba opísať, ak chcete vyvodiť nejaké ponaučenie.
To vyzerá takmer biblická trojčlenka, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, ale najprv hovorme, ako kniha vznikala. V závere spomínate vyše tridsať ľudí, s ktorými ste sa rozprávali. Ako sa zrodil ten výber?
Mám rôzne názory, za ktorými si stojím, ale to neznamená, že sú vždy správne. Ak chceš napísať takúto knihu, ktorá aspoň trošku pôjde do hĺbky, nenapíšeš ju sám. Preto som si úplne cielene vybral ľudí z médií, z pozadia politiky, ale aj z politiky, aj psychológov, ekonómov, sociológov... Ak chcem pochopiť problém slovenskej spoločnosti, tak ju musím obsiahnuť zo širšieho spektra a podľa mňa je veľmi dôležitá úloha psychológov.
Veľmi veľa vecí v spoločnosti, aj v našom každodennom živote závisí od psychológie, od toho, ako sa máme, čo vnímame, čoho sa bojíme... Oslovil som vyše tridsať ľudí, to však neznamená, že všetci súhlasia nevyhnutne so všetkým, čo som napísal. To nie sú rozhovory, ale moje názory, postavené na informáciách, myšlienkach, názoroch, ale aj na dátach. Rozprával som sa aj s ľuďmi z prieskumných agentúr.
Samo Marec (zdroj: archív autora)Akým spôsobom ste selektovali informácie, aby z toho vznikol ucelený komplexný text? V závere píšete sumár bodov pre tých, ktorí nechcú čítať celú knihu, aj štruktúra kapitol hovorí o premyslenej koncepcii.
To bola pravdepodobne najzložitejšia časť. Najťažšie nebolo vymyslieť štruktúru alebo získať informácie, ale dať tomu čitateľnú podobu. Mám nejaké publicistické skúsenosti a pracoval som dlhé roky v reklamnej agentúre, čiže viem, ako formulovať presvedčivé argumenty, ako má vyzerať príbeh, ako podať informácie. Mám svoj názor na základe poznania, ktoré sa opiera o dáta a snažím sa ho ľuďom sprostredkovať nie tak, aby som ich pobúril alebo rozhneval, ale chcem ich presvedčiť, že so Slovenskom to nie je až také zúfalé.
Mne sa zdá, že hlavná myšlienka vašej knihy, keby sme ju brutálne zredukovali, sa dá nazvať „traviči studní a ich voliči nie sú rovnakí...“
Áno.
...a voličov tých travičov studní treba oslovovať. Prečo si to myslíte?
Je to jedna zo základných myšlienok, že politik a jeho volič nie je to isté. My to napríklad chápeme na svojej strane spektra. Nie som kmeňový volič Progresívneho Slovenska, mám výhrady alebo v niečom s nimi nesúhlasím, ale v zásade sú mi sympatickí a predovšetkým chcem poraziť Fica. Takto to vidí veľké spektrum ich voličov, ktorí sú veľmi rôzni.
Na našej strane to vidíme, na tej druhej strane nie, bežne hovoríme, že každý, kto volí Smer, musí predsa súhlasiť s Ľubošom Blahom napríklad. Ktorého uvádzam ako traviča studní. To isté, čo vidíme u seba, nevidíme u nich. A pritom je to naozaj tak, že politik a jeho volič sú dve odlišné kategórie, že volič si vždy vyberá na základe nejakej ponuky, svojich potrieb, na základe toho, kto ho čím osloví, akú emóciu vyžaruje... Samozrejme, sú na Slovensku voliči, s ktorými nedokážem nájsť spoločnú reč, ale napriek tomu existuje veľmi veľa ďalších voličov, a je ich výrazne viac ako v tej „beznádejnej skupine“. A to sú ľudia, s ktorými sa vieme rozprávať alebo s ktorými by sme sa mali rozprávať.
