V štrnástich rokoch krátko pôsobila ako členka Červených gárd, potom pracovala ako roľníčka, takzvaná bosá lekárka, robotníčka a elektrikárka. Napriek tomu, že jej rodičia patrili spočiatku k vyvolenej triede, dostala sa do súkolia brutálnej politickej moci. Neskôr dostala možnosť študovať vo Veľkej Británii, kde aj ostala. Jej knihu o Maovi označil Time za „politickú bombu“. Jung Chang. Celý Magazín o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk
John Boyne: Moje písanie je oveľa politickejšie, čím som starší Čítajte Všetky tri vaše doterajšie knihy – Divoké labute; Mao. Príbeh, ktorý možno nepoznáte; aj Veľká sestra, malá sestra, červená sestra sú viac-menej texty nonfiction, kde sú na príbehu reálnych ľudí, vás a vašu rodinu nevynímajúc, vykreslené dejiny čínskej spoločnosti v 20. storočí – prečo ste tento žáner preferovali pred umeleckou fikciou?
Užívam si pátranie po pravde a možnosť byť presná vo faktoch. Fakty v moderných čínskych dejinách sú často podivnejšie ako fikcia.
Bolo vaším plánom saturovať chýbajúce pravdivé dejiny Číny v 20. storočí?
Áno. Veľa z histórie Číny 20. storočia bolo sfalšovaného. Ja chcem nájsť skutočnú históriu a povedať o nej svetu.
Ako na vaše knihy reagujú čínski vrcholoví politici? Sú v Číne ešte stále zakázané?
Všetky moje knihy sú v Číne zakázané a vždy aj boli. Si Ťin-pching, čínsky prezident a líder komunistickej strany, nedávno zaviedol zákon, na základe ktorého je „urážanie hrdinov“ zločin trestaný väzením. A keďže Mao je považovaný za najväčšieho hrdinu režimu, nemôžem ísť do Číny, ani aby som navštívila svoju 93-ročnú matku. Zdá sa, že svoju matku už nikdy neuvidím.
„Miestnych potešila správa, že Američania zhodili na Japonsko dve atómové bomby.“ Táto veta sa nachádza vo vašej knihe Divoké labute o jednej z najvýznamnejších udalostí 20. storočia a možno aj dejín ľudstva. Je to jedna veta v 600-stranovej knihe a čitateľ nemá pocit, že bol o niečo ukrátený. Čo vás viedlo k tomu, že ste o Hirošime a Nagasaki napísali len túto jednu vetu?
Moje knihy sú o histórii Číny a jej ľude, nie o Hirošime a Nagasaki.
V Divokých labutiach ide o prepojenie vašej autobiografie (aj života starých rodičov a rodičov) s množstvom historických udalostí, osobných aj sociálnych tragédií – vojny svetové aj občianske, hladomor, zverstvá tzv. kultúrnej revolúcie a vyrovnávanie si účtov na všetkých poschodiach čínskej politiky – táto freska je taká krutá, že občas až vyvoláva pochybnosti o jej reálnosti. Boli čínske dejiny až také kruté?
Obávam sa, že áno, všetka tá krutosť je skutočná a v memoároch iných ľudí nájdete i horšie príbehy. Zväzovanie nôh stelesňuje rozsah toho, ako veľmi je krutosť zakorenená v čínskej kultúre. Predstavte si tradíciu, ktorá mrzačí chodidlá polovici populácie – ženám. Keď som bola dieťa, videla som takto dokaličené nohy svojej starej mamy a neskôr som sa dozvedela, aká príšerná procedúra je za tým. A predsa, moja stará mama krívala na tých nohách, aby mohla vychovať moju mamu, mojich súrodencov a mňa, znášajúc pri tom celý život neuveriteľné bolesti.
Jung Chang (zdroj: FOTO –ZHANG XIAOHONG)Do akej miery je príbeh vás a vašej rodiny autentický?
Úplne. Za posledné tri desaťročia vyšli moje knihy v štyridsiatich jazykoch, existujú tri čínske vydania. Nikto nikdy nepoukázal na akékoľvek nezrovnalosti.
Prečo ste sa rozhodli ostať vo Veľkej Británii? S akými problémami pri tejto paradigmatickej zmene ste sa vyrovnávali najľahšie a čo bolo pre vás pri tejto zmene najťažšie?
Britániu milujem a milovala som ju, odkedy som tam v roku 1978 prvýkrát pricestovala – ako vôbec jedna z prvých, čo prišli z Číny. Moja krajina bola vtedy úplne izolovaná od sveta. Príchod do Británie bol pre mňa ako pristátie na Marse: všetko bolo nové. Spoznávanie tohto nového sveta pre mňa bolo nesmierne vzrušujúcim zážitkom. Užívam si život tu a nestretla som sa s ničím „ťažkým“, s čím by som sa potrebovala „vyrovnávať“.
Pri písaní knihy Divoké labute ste vychádzali aj zo spomienok vašej mamy (60 hodín záznamov) – pociťovali ste nejaké problémy pri zlaďovaní intímnej roviny spomienok s faktografickou líniou, malých dejín jednej rodiny s veľkými dejinami čínskej spoločnosti?
Sústredila som sa na písanie osobného príbehu, historické pozadie som sa snažila vysvetľovať v čo najmenšej možnej miere, iba keď to bolo absolútne nevyhnutné. Tie osobné príbehy odrážajú históriu Číny v 20. storočí.
V doslove Divokých labutí je text, prečo ste sa rozhodli napísať knihu o Maovi (vyšla v roku 1991): „Ten muž vládol celému môjmu životu v Číne a opantal aj životy mojich spoluobčanov... Bol takisto zlý ako Hitler či Stalin a ublížil ľudstvu prinajmenšom rovnako ako oni. Svet však o ňom dosiaľ vie až prekvapivo málo. Kým dvoch európskych diktátorov odsudzuje celá planéta, na Maovej reputácii je dodnes zarážajúco málo škvŕn – o dosť menej, ako by si za svoje hrôzostrašné zločiny zaslúžil.“ Čím si vysvetľujete to rozlišovanie medzi Maom a Stalinom a Hitlerom? Platí ešte toto konštatovanie o Maových zločinoch? Platí aj v Číne?
