Keď vyšiel album Bolo nás jedenásť trojice Lasica – Satinský – Filip, písal sa rok 1981. Prezidentom Československa bol Gustáv Husák, predsedom ÚV KSSZ zdanlivo nesmrteľný Leonid Brežnev a heslo so Sovietskym zväzom na večné časy sa zdalo neotrasiteľné. Bolo nás jedenásť bolo moje prvé stretnutie, nie nepodobné rituálu iniciácie do sveta dospelých, so svetom Milana Lasicu a spol. Podobnú spomienku na prvé stretnutie s tvorbou Milana Lasicu majú mnohí z nás. A nádherný spomienkový a nostalgický knižný projekt o svojom otcovi, ktorý nás chtiac-nechtiac vrhne aj späť do čias socialistickej temnoty, pripravila jeho dcéra Hana Lasicová. Mimochodom, Hana Lasicová sa narodila v roku, keď album Bolo nás jedenásť uzrel svetlo sveta. Celý Magazín o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk
Carl Honoré: Kultúra je liekom proti rýchlosti Čítajte Rozsiahla dvojdielna kniha spomienok, listov, úryvkov, zápiskov, fotografií – to je v prvom rade návrat do nie takej dávnej minulosti. A ten návrat je istým spôsobom aj otázkou: aká bola doba, v ktorej vyrástol najlepší slovenský divadelný, pesničkový a textový humor? Bola to doba mantinelov, ktorá umožnila Milanovi Lasicovi a ľuďom okolo neho rásť?
Otec sa narodil počas druhej svetovej vojny. Demokracie si veľmi neužil, keď bol v 1948 nastolený komunistický režim. Doba samozrejme ľuďom kreatívnym nepriala, snažila sa ich okliešťovať, kde len mohla. Koniec koncov, otec nemohol takmer celé sedemdesiate roky vôbec tvoriť. Hoci bol vtedy tridsiatnik, čiže akurát v najväčšom rozkvete.
Je neuveriteľné, ako ďaleko sa zdá ten socializmus. Akoby ani nejestvoval a my sme naň s nostalgiou spomínali. Čo však podľa vás znamenal socializmus pre humor? Ako to, že umožnil svoju karikatúru v tvorbe Milana Lasicu? Veď cenzúra, dohľady... našli ste v zápiskoch, korešpondencii a pod. nejaké odkazy na zasahovanie do jeho tvorby, cenzúru?
Všetka tvorba, či to už bola divadelná autorská tvorba, alebo textová, alebo rozhlasová, prípadne aj čisto výkonná umelecká v divadle prechádzala cez cenzúru. To si dnes ani nevieme predstaviť, že cenzori kontrolovali napríklad aj také veci, či sa otec môže zjaviť na javisku Novej scény spolu s Julom, alebo sa nikdy nesmú na javisku stretnúť. Dokonca sa snažili kontrolovať aj také veci, akože z publika nesmie zaznieť potlesk, keď sa Lasica zjaví na scéne. Každý text prechádzal cenzorom, ktorý sa vyjadroval k slovíčkam.
Tieto dokumenty sa zachovali trebárs v pozostalosti Marcely Laiferovej, ktorej otec písal texty. Tam sa raz stalo, že cenzor texty pustil, ale nakoniec sa niekto niekde zľakol a už vydanú platňu Cestovný poriadok okamžite stiahli z predaja. Bolo to kvôli veršom, ktoré vraj mali nabádať ľudí na emigráciu. Zneli – pritom stačí tak málo/ len z vlaku vystúpiť/ aj srdce mi už pošepkalo/ že nestačí sa dívať treba žiť.
Hana Lasicová (zdroj: FOTO – MARCEL MELICHER)Cenzúrou si prechádzala aj relácia Ktosi je za dverami, aj tam sa zachovali zásahy do textov a pripomienky, ako by to malo vyznieť lepšie, rozumej nie tak protikomunisticky. Pričom napríklad išlo o také veci, ako že Julo nesmie povedať vetu – padali hviezdy – lebo to vraj malo znamenať, že padá Sovietsky zväz (mal na vlajke hviezdy).
Čiže humor sa vtedy tvoril ťažko. Na druhej strane, ľudia boli vyhladovaní za humorom a úprimným smiechom.
Humor, vtip, divadlo, umenie – akási paralela aj s dneškom – je často mocou nechcený, nevítaný. Ale diváci ho milovali a milujú. Bolo odvážne byť vtipný?
Humor nemožno ovládať. V knihe nájdeme citát otca, kde hovorí, že humor je preto nebezpečný, lebo nemôžete niekomu nakázať, aby sa na niečom smial. Keď to nie je vtipné, tak sa smiať nebude. Z hocičoho môžete spraviť paškvil slúžiaci režimu, spomeňme napríklad socialistický realizmus, ale s humorom to ide veľmi ťažko. Zároveň ťažko môžete niekomu prikázať, aby sa nesmial, keď je mu niečo smiešne. Tohto sa autokrati veľmi boja. Najviac sa boja toho, že budú zosmiešnení.
Už od čias Záborského v 19. storočí sa vinie slovenskou divadelnou tvorbou karikatúra našej národnej hlúposti. Slovenská ťapákovosť sa preniesla aj do tvorby Stana Štepku a vlastne pokračuje aj dnes, aj keď niekedy priamo v kabarete parlamentu. Ako sa pozeral Milan Lasica na Slovensko s jeho nepochybne obmedzujúcimi prvkami a mentálnym svetom?
Stačí si možno prečítať niektorý z jeho fejtónov. Ja mám rada ten, kde píše – voľakedy za socializmu sme mali pocit, že v politike sú tzv. predstavitelia moci minimálne o dva stupienky vyššie, ako to zodpovedá ich schopnostiam. Ako je možné, že rovnaký pocit máme aj dnes, keď na politickej scéne existuje konkurenčné prostredie a najvyššie by mali byť tí najschopnejší? Alebo sú toto tí najschopnejší? Ak je slovenský parlament iba odrazom úrovne obyvateľstva, v tom prípade vymeňme obyvateľstvo.
Hana LasicováDve storočia si robíme žarty zo seba a výsledok nevidno. Nie je to škoda? Čo by sme okrem výmeny obyvateľstva mali robiť? Nenašli ste tajný lasicovský recept?
