Chvála pomalosti vyšla pred dvadsiatimi rokmi a stala sa medzinárodným bestsellerom a ikonou „Slow“ hnutia, teda hnutia pomalosti. Carl Honoré šíri posolstvo pomalosti, zároveň však hovorí, že sa rýchlosti nemáme báť. Len máme vedieť, kedy rýchlym byť. Stretli sme sa na začiatku septembra v rozhorúčenej Bratislave.
Ivana Gibová: V reálnom živote toho majú ľudia naloženého často oveľa viac Čítajte Podľa kalendára by mal byť začiatok jesene, ale vonku je 36 stupňov. Nie je aj toto výsledok nášho neustáleho hnania sa za tým byť prví, rýchlejší?
Rozhodne áno, platíme veľmi vysokú cenu za rýchlu jazdu. Tento rýchly život si žiada veľkú daň na celej planéte. Nachádzame sa v začarovanom kruhu, kde sa rýchlosť a rozptýlenie stali únikom od problémov. Klimatická zmena je obrovským problémom vysokej rýchlosti. Máme obavy a ideme rýchlejšie, aby sme pred ňou unikli. Čím horšie správy o klíme máme, tým viac ľudí si zarezervuje letenky na večeru do Barcelony. Je to náš nihilizmus spôsobený rýchlosťou.
Môžeme to zakázať? Nebude to totalitarizmus?
Zákazy nič neriešia, neverím v totalitné riešenia. Ale mali by sme sa dohodnúť pre spoločné dobro. Zvládli sme to napríklad s fajčením. Nejaký spôsob obmedzení by mal nastúpiť, ale nemalo by to byť priamo zákazom.
Koľkokrát ste platili pokutu za prekročenie rýchlosti?
Keď som písal knihu o pomalosti a išiel som v Taliansku na večeru, kde sa servírovalo pomalé jedlo. Ponáhľal som sa a cestou ma chytili policajti a dostal som 150-eurovú pokutu. Prišiel som síce prvý, ale s pokutou. A čakal som na ostatných, tí sa neponáhľali.
Carl Honoré (zdroj: Foto – Madeleine Alldis)Hovoríte, že rozumiete tomu, že svet je rýchly, ale pomalosť je vec, ktorá nám môže pomôcť možno aj lepšie spoznať samých seba. Nechceme byť niekedy rýchli práve preto, že utekáme pred sebou?
Áno, pre mnoho ľudí sú rýchlosť, zaneprázdnenie a rozptýlenie formou úniku pred samým sebou. Ak idete rýchlo, idete po povrchu. Pomalosť nás privádza do jadra veci. Ľudia sa vyhýbajú ťažkým otázkam – aký je zmysel bytia tu, kto som? Je ľahšie byť rýchly a zaneprázdnený a vyhýbať sa dôležitým otázkam. Mnohí ľudia žijú rýchlo nie preto, že bežia za niečím, ale že pred niečím utekajú. Najmä pred sebou. Keď spomalíte, nájdete sám seba, počujete šepot svojho srdca a dokážete sa postaviť otázkam svojho života. Pre mnohých ľudí bola pandémia globálnym cvičením v pomalosti. Mnoho ľudí sa po prvý raz zastavilo a premýšľalo o svojom živote. A možno si uvedomili, že žili rýchlo. Urobili zásadné zmeny v živote. Zmenili prácu, odišli z nefungujúceho vzťahu, zmenili pohlavie. Spomalenie je kľúčom k tomu, kto ste.
Kniha Chvála pomalosti vyšla pôvodne pred dvadsiatimi rokmi. Medzitým svet nezmúdrel, nestiahol nohu z plynu, vyzerá to skôr, že naopak. Kanceláriu máme vo svojom smart mobile, letecká doprava je najrušnejšia, aká kedy bola, ženieme sa od jedného zážitku k druhému, aby sme na instagram dali fotografie, kde všade sme boli. Necítite sa s témou pomalosti ako Don Quijote pri boji s veternými mlynmi?
