Slovenská autorka, ktorá žije vo Fínsku a píše v oboch jazykoch, žije „vo dvoch jazykoch, ktoré sa snaží ovládnuť, v dvoch krajinách a realitách“. Identitu však vníma oveľa komplexnejšie, aby ju definovala len jazykom a krajinou. Blízke sú jej témy globálne aj intímne, po knihe 56, či? pracuje na texte, ktorý sa zaoberá aj klimatickým utečenectvom. Alexandra Salmela.
John Boyne: Moje písanie je oveľa politickejšie, čím som starší Čítajte Nedávno ste napísali rozsiahlejší text v denníku SME o Európskej únii s názvom Niekedy sa až hanbím, ako mi Únia uľahčila život. Podľa tohto textu si uvedomujete aj negatíva Únie, ale podľa vás sa pozitívne stránky tohto projektu vnímajú často ako samozrejmosť. Nie je táto samozrejmosť dôvodom, prečo si neuvedomujeme, že tento projekt je dosť krehký a treba sa oň aj trochu báť?
Myslím, že áno. Je to ako vzduch, ktorý dýchame, ako niečo prirodzené a veľmi ľahko sa dá zabudnúť na to, aký ten vzduch bol predtým.
V tom texte tvrdíte, že niekedy sa až hanbíte, ako z vás Európska únia spravila privilegovaného občana prvého sveta. Ako vás toto poznanie poznačuje? My sami sme len nedávno prešli z toho druhého sveta do prvého a nie celkom sme ten prechod zvládli.
O tomto by sa dalo rečniť dlho. Vždy ma nesmierne dojímalo, keď mi stará mama dala desať eur na prilepšenie a ja som vedela, ako málo je to jej veľa za hranicami Slovenska, no i za hranicami malomesta, aké nepatrné je to všetko, čo po nej nakoniec ostalo. Chápanie nerovnej ekonomickej situácie je podľa mňa dôležité pre porozumenie a snáď i prekonanie predsudkov na jednej a zatrpknutosti na druhej strane. Rovnako dôležitá je pre mňa osobná skúsenosť s – relatívnou – chudobou v bohatom sociálnom štáte.
V rámci tzv. prvého sveta určite nie som privilegovaným jedincom, ale na hraniciach Únie ten rozdiel človek vníma markantne. Snažím sa cestovať pozemne a prechod ukrajinsko-poľských hraníc bol neskutočný, bolo strašné, ako sa správali colníci voči ukrajinským cestujúcim, ktorých bolo v autobuse asi 95 percent. Ja som len mávla svojím EÚ-pasom a štekot sa zmenil na sladké úsmevy.
O knihe Antihrdina (2015) ste povedali, že „je to špekulatívna fikcia na pozadí geopolitického palimpsestu, ale temné tóny vychádzajú z reality, exploatácia životného prostredia, prevrátené hodnoty, klimatické zmeny, šiesta vlna masového vymierania druhov, to nie je sci-fi, to je realita, tu a teraz“. Sme o desať rokov starší a situácia sa určite nelepší.
Žiaľ nie.
Alexandra SalmelaAko vnímate z hľadiska autorky, že vaša predpoveď, v knihe trochu preexponovaná dvoma svetmi... sa v podstate plní?
Z globálneho hľadiska je to katastrofa. Ako autorka, veľmi sebecky, by som povedala, že keby tá kniha bola vyšla o pár rokov neskôr, tak zarezonuje lepšie.
Boli ste príliš skoro prorokom?
Asi som vedela vycítiť niektoré dôležité témy, ktoré globálne vyplávali na povrch neskôr. Pobavilo ma, keď sa ma v Česku ešte v roku 2019 pýtali, či je predobrazom postavy Meteory Greta Thunberg. Keď som začínala písať Antihrdinu, Greta ani nechodila do školy, ale keď sa tá kniha číta teraz, tak ju tam mnohí vidia. Antihrdina je aktuálnejší teraz ako vtedy, keď som ho písala.
Vo vašich textoch cítim akúsi preexponovanosť, akoby ste chceli veci vyhrotiť, aby boli viditeľnejšie, zrozumiteľnejšie, ľahšie pochopiteľné, ľahšie prijateľné. Utópia trošku pripomína až Severnú Kóreu.
Severná Kórea ako príklad prišla na um mnohým, možno preto, aké radikálne a uzavreté spoločenstvo je moja literárna, zámerom eko-socialistická, no v realite autoritatívna Utópia. Zaujímalo ma, ako sa vo svojej prvopodstate dobrá myšlienka v praxi zopsuje, ako človeka dokáže pokriviť moc, ako je cesta do pekla dláždená dobrými úmyslami. Na zvrátenosť systému v Utópii poukazujú mnohí, no lživosť greenwashingovosti Únie Juhu ostáva často nepovšimnutá, i keď ide o dve strany tej istej mince. Svet v Antihrdinovi je čierno-biely, bipolárny, pretože je to model. Skúsme si však tie dva svety predstaviť na sebe.
V Utópii však nešlo len o ekológiu. Bola to i záležitosť politická a mediálna a manipulatívna, zbiehajú sa v nej rozličné vrstvy totalitného režimu.
Pravda je nebezpečná, pravdu treba ututlať, pravda neexistuje. A: pravda je len jedna. V Utópii sa to prejavuje markantne a človek si to pripodobní k známym totalitným systémom, no manipulácia – a silná, i keď neviditeľná – je i na druhej strane. Ľudia sa vedia pomerne ľahko zjednotiť proti spoločnému, ideálne vonkajšiemu nepriateľovi, dokážu konať v krízových situáciách, ale keď sa zdá, že veci sú v poriadku, tak pozornosť ochabne, človek otupie.
Ten nepriateľ je však často fiktívny, aj teraz vidíme snahu stavať hrádzu proti liberálnym a progresívnym myšlienkam, z toho som dosť nervózny.
Stáva sa, že keď nepriateľ nie je reálny, vznikne potreba vytvoriť ho. Je to konštrukt na umelé udržiavanie popularity rozhodnutí, osôb alebo systémov. Ideálne je pritom dehumanizovať nepriateľa, vtedy sa ľahšie zjednotí stádo.
Alexandra Salmela
