Má rada, keď sú jej postavy tak trochu šibnuté, normalita ju nudí a asi by o nejakých z normálu nevychýlených jedincoch ani nevedela písať. Pripúšťa, že za úspechom Babičky môže byť aj to, že mnohým čitateľom a čitateľkám kniha pripomínala ich vlastné detstvo, ich sídlisko aj ich rodinu. Hovorí Ivana Gibová.
Carmen Mola: Príbehy, ktoré rozprávame, sa mohli stať Čítajte Vaša najnovšia kniha Babička© zbiera jednu chválu za druhou. Zo sociálnych sietí viem, že ju čítajú aj ľudia, ktorí doteraz neprišli do kontaktu so žiadnou vašou prózou. Čím to podľa vás je, že práve tento román tak zabodoval v čitateľskej obci?
Keď som knihu písala, úplne najviac som mala obavy z toho, že tá Magdina skúsenosť je neprenosná a čitateľ sa nebude mať čoho chytiť, že to je veľmi úzky, špecifický svet jednej postavy, s ktorým je ťažké sa stotožniť. Tento pocit som mala vlastne pri každej svojej knihe – že to bude pre zvyšok sveta totálna nuda. Na moje veľké prekvapenie mi veľa ľudí po prečítaní povedalo, že im to v istých veciach pripomínalo ich vlastné detstvo, ich sídlisko, do nejakej miery aj ich rodinu, takže to, že im je to nejakým spôsobom blízke, môže byť jedna z príčin. Ďalšou budú asi témy, ktoré sú, ako sa ukazuje, pre čitateľov zaujímavé. A do nejakej miery to bude asi aj spracovaním.
Pamätám si, keď sme spolu pred niekoľkými rokmi robili rozhovor, mohla som si prečítať úryvok z rozpísanej Babičky©. Odvtedy som sa nemohla dočkať, kedy si ju prečítam celú. Prečo vám to toľko trvalo?
Kniha mala pôvodne vyjsť už o rok skôr a aj som ju mala viac-menej napísanú, ale stále som s ňou vnútorne nebola spokojná, cítila som, že v prvotnej podobe to nie je okej, no v tej fáze som s textom už nevedela pohnúť, potrebovala som odstup, tak som ho pomerne dlhý čas nechala ležať a potom som ho kompletne prepísala do podoby, v ktorej nakoniec vyšiel. Ale to sa teraz len vyhováram, pravda je taká, že som proste strašne pomalá a niekedy ma postihne aj dlhodobé obdobie lenivosti, počas ktorého vôbec nie som schopná písať.
Magda je hrdinka, ktorá nemala a nemá na ružiach ustlaté. Kde sa vzala, ako vznikla? Čo máte spoločné?
Máme spoločného veľa, len ja o tom neviem premýšľať tak kompaktne ako ona.
Text v knihe nie je členený na odseky ani na kapitoly, je to vlastne jednoliaty prúd reči/vedomia. Výnimkou je rozdelenie kdesi v polovici na dve časti. Zvolili ste si tento štýl písania už od začiatku?
Ivana Gibová (zdroj: ATTILA SARUDY)Nie, toto sa stalo presne po tej pauze. Predtým bol text členený na kapitoly, čo bola jedna zo zásadných vecí, ktoré mi na ňom nesedeli. Potrebovala som to urobiť tak, aby text čitateľa viedol, aby nečítal „proti nemu“.
Podľa mňa je veľmi náročné takto písať, aby to dávalo zmysel a nepôsobilo chaoticky. Vy ste to dokázali. Ako sa píše takýmto spôsobom? Sadnete si a ukladáte jednu vetu za druhou, ako vám prichádzajú na myseľ? Alebo píšete útržkovito a potom skladáte text, tu niečo vložíte, tam odoberiete, presuniete...?
Napriek tomu, že som pomerne systematický človek, moje písanie je a vždy bolo extrémne chaotické. Nedokážem písať tak, že smerujem z bodu A do bodu B. Príbeh mám plus-mínus vymyslený, viem, o čom má byť, ale vždy píšem takú časť, na ktorú som v danom momente naladená. Keď som sa to pokúšala robiť inak, zakaždým to vypálilo zle. Druhá vec je, že keď mám dvesto strán chaosu, to upratovanie, premosťovanie, vyhadzovanie a tak ďalej, je čisté utrpenie. Vtedy sa strašne neznášam za to, že takto píšem, a sľubujem si, že to už tak nikdy nebudem robiť, ale ešte ani raz som to nespravila inak.
Fascinuje ma, s akou ľahkosťou striedate v texte tri slovesné osoby. Striedanie prvej a druhej osoby naznačuje, že Magda je rozpoltená osobnosť. Hneď sa mi vynorili spomienky na knihy Bordeline a Barbora, Boch & katarzia, pretože v nich sú podobné hrdinky. Raz ste povedali, že „vychýlené“ postavy sú vám bližšie, sú pre vás zaujímavejšie. Prečo?
Asi je to tým, že aj v živote ma takí ľudia viac bavia, v podstate to sedí na väčšinu mojich blízkych priateľov a iste aj na mňa. Pokiaľ ide o text, v tých neštandardných osobnostiach ma baví sa vŕtať, skúmať ich psychológiu, motivácie, mám rada, keď sú moje postavy tak trochu šibnuté, normalita ma nudí a asi by som o nejakých takto z normálu nevychýlených jedincoch ani nevedela písať.
Ivana Gibová (zdroj: ATTILA SARUDY)Magde ste poriadne naložili: zneužívanie, otcov alkoholizmus, jej alkoholizmus, direktívna babička, submisívna matka, znásilnenie... Nebáli ste sa, či to nebude priveľa?
Vôbec. Z vlastných aj z cudzích skúseností viem, že v reálnom živote toho majú ľudia naložené často oveľa viac.
Vaše staršie prózy môžeme označiť za „pankáčske“, plné sexuálnych scén a vulgarizmov, musím však dodať, že nepôsobia prvoplánovo, no zdá sa mi, že tentoraz ste ubrali plyn, hoci, našťastie, nie úplne. Zostali ste pri ťažkých témach, ste drsná, ironická, cynická, často vtipná, no z príbehu cítiť aj smútok a veľkú dávku citlivosti a empatie. Ivana Gibová prešla prerodom?
Do istej miery áno, samozrejme, že sa na mojom písaní odráža aj aktuálny stav mňa ako autora i ako človeka; každý sa vekom nejako vyvíja, možno dozrieva, možno vidí veci trochu inak. Keby som Babičku© napísala pred povedzme piatimi rokmi, bola by to úplne iná kniha. Druhá vec je, že to pankáčstvo tam podľa mňa stále je, len možno v nejakej zredukovanej miere, aby to tie témy zniesli.
