Madrid, lepšia spoločnosť a najtemnejšie zločiny, pri ktorých je doma hrubé násilie a smrť. A proti zlu stojí komisárka Elena Blanco so svojím tímom, aby sa pozerala tomu najodpornejšiemu zlu priamo do očí. Občas tieto španielske detektívne trilery pôsobia až ako temný komiks. A Španielsko v nich pôsobí ako krajina, kde vám do fašírok pomelú aj turistov. Aj to sa dozviete v románe Rok prasaťa (prel. M. Kopecký, Lindeni 2024), ktorý na sklonku júla vyšiel ako tretí diel výbornej detektívnej série o komisárke Elene Blancovej. (Ostatné články z magazínu o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk)
Michala Ries: Knihy pomáhajú prežiť Čítajte Čítal som vaše tri do slovenčiny preložené romány – Cigánska nevesta, Purpurová sieť a Rok prasaťa. Ukazujú dosť temnú stránku Španielska – rasové násilie, vraždy, drogy, internetovú kriminalitu či tajné hazardné hry. Je to len literárna štylizácia alebo Španielsko je naozaj pekné len na turistických fotografiách?
Španielsko je krásne v mnohých ohľadoch, v drvivej väčšine. Nielen na turistických fotografiách, ale aj vo svojich ľuďoch. Ako v každej krajine, aj tu existuje temná stránka, aj keď, našťastie, nie je taká násilná, ako sa zdá v našich románoch.
Prípady, ktoré hovoríme, možno považovať za „špeciálne“ a ako také sú trochu vzdialené od reality.
To neznamená, že v Španielsku nie sú žiadne problémy, ako napríklad určité rasové napätie alebo existencia zločineckého sveta, ktorý sa skrýva na dark webe. Problémy, o ktorých si myslíme, že sú spoločné pre mnohé krajiny.
Na druhej strane, ako v každom kriminálnom románe, tým, že má protagonistov, ktorých práca je zameraná na zločin, obraz, ktorý sa vytvára, je nevyhnutne temný.
Sme presvedčení, že ak sa má spoločnosť pohnúť vpred, nesmieme spúšťať oči z týchto najkonfliktnejších kútov, práve preto, aby sme si uvedomili, že existujú, a aby sme s nimi skoncovali.
Hlavnou postavou nie je detektív, ale náročná policajná komisárka Elena Blanco. Je netolerantná k zločinu, je odvážna, ale aj pre svoju temnú povahu je drsná a nekompromisná. Prečo ste sa rozhodli postaviť ženskú detektívku do centra vyšetrovania najnásilnejších zločinov?
Zrod Eleny Blancovej vychádza z myšlienky urobiť rodovú inverziu klasického charakteru kriminálneho románu. Zvyčajne je to muž po päťdesiatke, zatrpknutý, s rodinnými problémami a problémami s alkoholom, ktorý celkom nezapadá do systému.
Premýšľali sme, ako by sa tento stereotyp zmenil, keby sme z neho urobili ženu. Päťdesiatročná žena, ktorá zvyčajne nefiguruje v žiadnej beletrii a ktorá je profesionálne na vrchole. Táto jednoduchá zmena uhla pohľadu už vytvára spôsob, ako pristupovať k žánru trileru, ktorý je iný.
Takto začala inšpektorka Blancová, hoci keď sa postava vyvíjala, objavovalo sa čoraz viac vrstiev, ktoré tvorili to, čo považujeme za komplexnú a atraktívnu postavu zároveň.
Vychádzajú príbehy, ktoré píšete, zo skutočných faktov a problémov alebo sú len výsledkom vašej fantázie a rozhodli ste sa vložiť to, čo vytvorilo vašu fantáziu, do moderného Španielska?
Naše príbehy sú čistou fikciou. V žiadnom z nich nezačíname skutočnou udalosťou. Myslíme si, že to je územie dokumentu. Premeniť skutočný prípad – ak sú zúčastnení nažive – na román je niečo, čo sa nám nepáči. To neznamená, že sa nepozeráme na správy a prípady, ktoré sa stali v Španielsku aj v iných krajinách, aby vytvorili naše sprisahania. Hoci sú vymyslené, mnohí čitatelia nám hovoria, že človek má pocit, že príbehy, ako sú tie, ktoré rozprávame, „sa mohli stať“.
