SME

John Boyne: Moje písanie je oveľa politickejšie, čím som starší

Autor bestselleru Chlapec v pásikavom pyžame.

Rozhovor nám poskytol počas pražského veľtrhu Svět knihy. Bol veľmi príjemný – a otázky bral veľmi vážne. Postrehom „Až som niekedy rád, že starnem, nechcel by som vyrastať v týchto časoch“, mi pripomenul Pavla Vilikovského v rozhovore pre Magazín. John Boyne, autor nielen bestselleru Chlapec v pásikavom pyžame. (Ostatné články z magazínu o knihách nájdete na www.magazinoknihach.sk)

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Súvisiaci článok Karin Smirnoff: Nepremýšľala som o tom, že ma budú porovnávať so Stiegom Larssonom Čítajte 

Vašou azda najslávnejšou knihou je novela Chlapec v pásikavom pyžame, ktorá bola určená primárne pre detského čitateľa. Je dokonca celosvetovo odporúčanou literatúrou pre deti o holokauste. Ako ste zvažovali tento aspekt, že píšete pre deti o jednom z najstrašnejších zločinov ľudstva? Selektovali ste príbeh a prostredie?

SkryťVypnúť reklamu

Keď som začal písať, nerozmýšľal som nad tým, či a aký dosah by moja kniha mohla mať. Mal som jednoduchý nápad – dvaja chlapci sa zhovárajú pri plote – a ani by mi vtedy nenapadlo, že aj po dvadsiatich rokoch o tom stále budem robiť rozhovory s novinármi. Pôvodne to bol celkom jednoduchý príbeh o dvoch chlapcoch v koncentračnom tábore a o veciach, ktoré sa im prihodili. Postupne, s každou ďalšou verziou textu a ako som bol čoraz viac emocionálne zainteresovaný, musel som sa rozhodovať, čo do textu dám a naopak, čo vynechám.

Napríklad – a niekedy to ľudí prekvapí, keď im to poviem – názov „Osvienčim“ sa v knihe nikdy neobjaví. Ľudia si myslia, že áno, ale nie je tam, iba ak nepriamo, v kontexte Brunovho komolenia slov, ale priamo tam Osvienčim nemenujem nikdy. Pritom v jednej zo skorších verzií textu som ho tam priamo mal, ale potom som sa rozhodol to zmeniť, nechcel som, aby to bol konkrétny tábor.

SkryťVypnúť reklamu

Témou holokaustu som sa zaoberal od pätnástich rokov, bola pre mňa neskutočne zaujímavá a veľa som si o tom čítal a študoval. Myslím, že som mal 32, keď som o tom začal písať, takže som mal za sebou dosť rokov spoznávania témy, chcel som sa dozvedieť viac, čítal som pre seba, aby som to pochopil. Nepredpokladal som a nikdy to nebolo mojím zámerom, že napíšem učebnú pomôcku o holokauste.

Ten záujem ma teší a dúfam, že deti sa prostredníctvom tohto príbehu začnú zaujímať, čo sa tam stalo a začnú si o tom zisťovať a čítať. Ale mojím zámerom to nebolo. Prozaik si nesadne, aby napísal učebnicu alebo román pre školy. Sadne si, aby napísal príbeh... a ostáva mu len dúfať, že jeho príbeh zafunguje.

Považujete za potrebné, aby už deti čítali knihy o vojne a holokauste? Ako reagujú rodičia na tieto knihy? Odporúčate im ich čítať spolu?

SkryťVypnúť reklamu

V prvom rade si myslím, že deti by mali čítať rôzne knihy z rôznych žánrov, nie všetko musí byť také vážne a znepokojivé ako Chlapec v pásikavom pyžame. Keď som vyrastal, čítaval som bláznivé knihy, strašidelné knihy, smutné knihy... Deti by mali byť podporované, aby čítali všeličo, aby si našli svoju vlastnú knižnicu, aby si vybrali knihu, ktorá sa im zapáči, a nechali sa takto prirodzene viesť k ďalšej knihe a postupne sami objavovali, čo sa im páči a kam ich to prirodzene zavedie – nie že im stále bude niekto hovoriť, čo majú čítať. Myslím, že je to lepší spôsob, lepší prístup, ako ich navnadiť na čítanie.

Pokiaľ ide o čítanie s rodičmi, záleží na veku. Povedal by som, že dolná hranica pri Chlapcovi v pásikavom pyžame je okolo osem rokov, ale ak má čitateľ osem či deväť rokov, čítať s rodičmi či učiteľmi mu môže dosť pomôcť. Kapitoly sú krátke a na konci každej kapitoly môžu spolu prediskutovať dej. Pretože mojím zámerom rozhodne nie je deti traumatizovať. Chcem, aby sa dostali až na koniec a aby si vytvorili puto s chlapcami. Takže keď sa stane, čo sa stane, chcem, aby ich to dojalo. Keď už má dieťa okolo desať-jedenásť rokov, môže si to čítať samo a prípadne prísť za rodičom alebo iným dospelým a pýtať sa na veci, ktorým nerozumie. A staršie deti môžu v pohode čítať knihy aj bez dospelých.

SkryťVypnúť reklamu

Kniha Všetky temné miesta je voľným pokračovaním románu Chlapec v pásikavom pyžame. Zrejme ste túto tému nepovažovali za dopovedanú – prečo?

Všetky temné miesta pre mňa nie sú pokračovaním, ako skôr tzv. companion novel. Preberám síce jednu z postáv, ale nie preto, aby som napísal druhú časť, ale aby som zistil, čo sa stalo s Gretel. Vždy som vedel, že jej príbeh napíšem. Odkedy som dopísal Chlapca v pásikavom pyžame, chcel som vedieť, čo sa stane s jej životom ďalej. Na konci Chlapca má dvanásť rokov, vojna sa končí, jej otec a brat sú mŕtvi, je traumatizovaná, a ja som mal pocit, že v knihe nechávam postavu s nedopovedaným príbehom.

Takisto som vedel, že v čase vydania knihy stále ešte budú žiť ľudia, síce na sklonku životov, ktorí si prešli touto skúsenosťou. Z tých, čo majú skúsenosť s holokaustom, sú dnes nažive buď deti obetí holokaustu, alebo deti tých, čo ho mali na svedomí, a mňa zaujímalo, aké následky na duši to zanechá predovšetkým u potomkov tých, čo mali holokaust na svedomí.

SkryťVypnúť reklamu

Veľa, a právom, sa hovorí o generačnej traume Židov, ktorú zažívajú preto, že vedia, čo sa stalo ich predkom, ich národu, ale až tak sa veľa nedočítate o tom, ako sa vyrovnať s tým, keď viete, že váš starý otec bol dozorcom v koncentráku...

A aby som si na tieto otázky odpovedal, potreboval som o tom napísať, ponoriť sa do psychológie takej postavy a nechať ju, aby sa tú otázku spýtala sama. A Gretel na to bola ideálna. Vy viete, že nenesie zodpovednosť za dianie v tábore, nie je z ničoho vinná, až na fakt, že zatajila veci, ktoré mohli pomôcť preživším a rodinám obetí a s tým sa musí časom vyrovnať. Okrem toho, nemá žiadnu priamu zodpovednosť za to, čo sa dialo v štyridsiatych rokoch a predsa to na jej psychike zanechalo jazvu a to je, myslím, veľmi zaujímavá téma na preskúmanie.

SkryťVypnúť reklamu

Toto pokračovanie ste však určili dospelému čitateľovi. Ja som obe knihy síce čítal v opačnom poradí, ale aj Chlapec v pásikavom pyžame má veľa čo povedať dospelému čitateľovi. Počítate s tým, že dieťa číta inak ako dospelý?

Vydal som šesť románov, ktoré sú určené mladším čitateľom. Spôsob, akým tieto knihy píšem, nie je veľmi rozdielny od toho, akým píšem knihy pre dospelých, v tom zmysle, že by som si vyberal jednoduchšie témy. Tri z týchto kníh sú o vojne, dve o gendri a jedna z nich je o úmrtí rodiča. Ide o vážne témy.

Ale v týchto knihách pre mladých čitateľov postavím dieťa do veľmi dospelej situácie, pretože, žiaľ, také veci sa dejú stále, či už na Ukrajine, v Gaze, alebo potom v osobnej rovine, keď umrie rodič, a myslím, že literatúra môže byť spôsobom, ako deťom pomôcť v týchto situáciách. Prostredníctvom kníh môžu svet trochu lepšie pochopiť.

SkryťVypnúť reklamu

Ale nezjednodušujem jazyk, dôverujem svojim mladým čitateľom, že sa vynájdu, že ak nepoznajú nejaké slovo, vyhľadajú si ho. Pristupujem k nim s rešpektom a myslím, že to je najlepší prístup k písaniu pre mladých ľudí.

Neviem, či ste čítali rozhovor s dcérou Rudolfa Hössa, veliteľa nacistického koncentračného tábora v Osvienčime. Uverejnil ho Washington Post v septembri 2013. Osudy Inge-Brigitt Hössovej sú veľmi podobné osudom vašej postavy Gretel. Ako postupujete pri písaní o reálnych postavách (Höss, Hitler), do akej miery dávate priestor fikcii a do akej miery vás limitujú fakty o období a konkrétnych ľuďoch?

James Joyce kedysi povedal, že ak poznáte pravidlá gramatiky, môžete ich porušiť a ja to vidím podobne s históriou. Keď píšete historický román, respektíve román zasadený do minulosti, mali by ste o danom období vedieť všetko, čo sa len dá, mali by ste sa snažiť naštudovať si tému naozaj dobre. A keď tému poznáte, ako spisovateľ môžete sa začať rozhodovať, čo je pre váš príbeh dôležité. Koľko historickej pravdy je nevyhnutnej. Chlapec v pásikavom pyžame má úmyselne podtitul bájka, teda je to vymyslený príbeh s poučením a morálnym posolstvom, nemá snahu byť realistickým vyrozprávaním skutočnosti.

SkryťVypnúť reklamu

Samozrejme, vychádzal som z príbehu Hössovej rodiny, ale nie je to Hössova rodina, nie v tom zmysle, ako to urobil napríklad Martin Amis v Zóne záujmu. Vychádzam z reálnych ľudí, ale zasadzujem ich do iného príbehu a to je dôležité, lebo to mi umožňuje vymýšľať si, môžem vychádzať z mojej predstavy o tom, akí to boli reálni ľudia, ale zároveň si ich upravovať tak, aby boli zaujímavými pre príbeh. Inak by to už bola non-fiction a to nie je to, čo chcem písať.

Hössova dcéra v rozhovore napriek tomu, že vie, čo jej otec spáchal, na neho spomína s láskou. „Bol to najlepší muž na svete. Bol k nám veľmi dobrý,“ povedala Brigitt a tvrdila, že veľa vecí musel urobiť preto, lebo nemal na výber. Brigitt nepopiera zverstvá v Osvienčime a ďalších táboroch, ale spochybňuje množstvo usmrtených. Bol aj toto dôvod, že pokračovanie v téme holokaustu považujete za potrebné?

SkryťVypnúť reklamu

Po prvé, tak, ako to chápem ja, Brigitt veľmi vážne spochybňuje, čo sa stalo, nie je popieračkou holokaustu, ale nemá od toho ďaleko.

Gretel je iná. Gretel vie, čo sa stalo a akceptuje to. Čo však majú spoločné, je, že obe ich otec miluje – a to je prirodzené, otcovia vo všeobecnosti milujú svoje deti.

Ak vás rodič miluje, milujete ho tiež. To v prípade týchto dvoch rodín, skutočnej aj viac-menej vymyslenej, vytvára v mysli zložitú dichotómiu – ako sa zmieriť s faktom, že otec bol doma milujúci človek, ale mimo domu bol vrahom dospelých i detí.

Nie som si istý, že sa to dá, lebo je to nepochopiteľné a nevysvetliteľné... A do tohto som sa snažil preniknúť. Do skutočnosti, že si Gretel nevie pomôcť a miluje svojho otca. Nechce ho milovať, ale on jej nikdy nedal pocítiť nič iné ako láskavosť. Čo si s tým má počať? Ako si s tým poradiť?

SkryťVypnúť reklamu

Stále nepoznám odpoveď, ale myslím, že to je na tejto knihe zaujímavé, že z nej neodchádzate s odpoveďou, ale s tým, že nad ňou stále uvažujete. Aspoň dúfam.

Aj vzťah Hössa a jeho dcéry otvára tému, ktorá je prítomná vo vašich textoch – otázku viny detí za zločiny rodičov. Pritom za zločiny neboli po vojne potrestaní ani mnohí fašistickí dôstojníci, sudcovia, úradníci, policajti... Mali by deti pykať za zločiny svojich rodičov? Ako sa dá vyrovnať so zločinmi rodičov?

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každé 4 týždne.
Pošlite SMS s textom CAY2Q na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.

Magazín o knihách

Našu budúcnosť nikto nenaplánoval, ale môžeme ju významne ovplyvniť.


Jej kritický hlas pomenúva problémy, o ktorých spoločnosť nerada počúva.


SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Komerčné články

  1. Špeciálna krížovkárska príloha v denníkoch SME a Korzár
  2. Viacgeneračné rodiny: Slovenský recept na hádky?
  3. Zaslúžený oddych. Luxus hotelov pre dospelých začína pokojom
  4. Jedinečná príležitosť získať kariérny náskok od Jerònimo Martins
  5. Osem destinácií, kam na last minute dovolenku v septembri
  6. Kaufland má 25 rokov a otvára 25. K Park: To bude oslava!
  7. Fit-out od M2C: Premena priestorov na kľúč
  8. Dovolenka v Egypte: Kde sú pláže pre deti a kde podmorský život?
  1. Špeciálna krížovkárska príloha v denníkoch SME a Korzár
  2. eFleet Day 2025 Truck&Bus&Van: Šetrite náklady s elektromobilom
  3. Zaslúžený oddych. Luxus hotelov pre dospelých začína pokojom
  4. Slovenskí učitelia vyvinuli aplikáciu, ktorá šetrí hodiny práce
  5. Viacgeneračné rodiny: Slovenský recept na hádky?
  6. Hudba, smiech a festival plný vody: Liptov čaká rozlúčka s letom
  7. Kaufland má 25 rokov a otvára 25. K Park: To bude oslava!
  8. Osem destinácií, kam na last minute dovolenku v septembri
  1. Osem destinácií, kam na last minute dovolenku v septembri 12 243
  2. Slovenskí učitelia vyvinuli aplikáciu, ktorá šetrí hodiny práce 5 089
  3. Zaslúžený oddych. Luxus hotelov pre dospelých začína pokojom 5 054
  4. Kaufland má 25 rokov a otvára 25. K Park: To bude oslava! 4 596
  5. Nová Kia Sportage zvládne každé dobrodružstvo aj životný štýl 2 924
  6. Dovolenka v Egypte: Kde sú pláže pre deti a kde podmorský život? 2 392
  7. Viacgeneračné rodiny: Slovenský recept na hádky? 1 964
  8. Jedinečná príležitosť získať kariérny náskok od Jerònimo Martins 1 610
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Našu budúcnosť nikto nenaplánoval, ale môžeme ju významne ovplyvniť.


Knižnica vo Füssene. Oválny obraz v zime zakrýval jedáleň mníchov

Knižničné siene, ktoré rozprávajú príbeh dávnej túžby.


1
Dominika Kleinová

Skúma sociálne príčiny prostitúcie.


Patrícia Gabrišová 8

Jej kritický hlas pomenúva problémy, o ktorých spoločnosť nerada počúva.


  1. Ján Serbák: Zaujímavosti zo storočných novín (13. - 19.6.1925)
  2. Eva Gallova: Vyšetrovanie podozrivej smrti slávneho maliara Raffaela Santi a druhý raz bol slávnostne pochovaný
  3. Daniel Bíro: Komiksy manga sú v súčasnosti tále populárne a obľúbené. Vedeli ste, že majú charakteristický štýl kresby a čítania?
  4. Melita Gwerková: Keď sa múza stane slávnejšou ako jej obdivovateľ
  5. Zuza Fialová: Viac konzumu - viac nešťastia. Súmrak modernity v dvoch zásadných knihách.
  6. Katarína Mikolášová: Banja Luka je dnes živým centrom kultúry a turistiky
  7. Adriana Boysová: Volajme ho Sam. Vypočutý Bohom.
  8. Martin Šuraba: Harry Potter: Čarodejnícky almanach
  1. Radoslav Záhumenský: Skrytý hrad na Slovensku, ktorý väčšina ľudí nikdy nenavštívi 58 893
  2. Michal Porubän: Otvorený list vedeniu Slovenskej akadémie vied 23 353
  3. Monika Albertiová: Balím kufre! Tu sa nedá žiť a minimálna mzda? Na smiech! 22 273
  4. Ivan Mlynár: Rozhovor medzi Robertom Ficom a Ursulou von der Leyen, ktorý sa nikdy neuskutočnil. 8 139
  5. Ivan Mlynár: Matúš Šutaj Eštok. 7 802
  6. Martin Fronk: Druhá Gaderská dolina? Objavte skrytý tiesňavový klenot v Kremnických vrchoch! 7 609
  7. Martin Kresák: Minimálna mzda 915 €: v Bratislave pohoda, v Gelnici pohroma 7 032
  8. Ján Bilohuščin: "Svetu vládnu starí kreténi" 5 380
  1. Radko Mačuha: Chránime Slovanov, sme Brat za Brata.
  2. Marcel Rebro: Druhý život obrancov zo 106. bataliónu
  3. Věra Tepličková: Vláda prstom: ty-ty-ty a Šaško robí audity
  4. Marcel Rebro: Rusko: veľmoc latrín a tankodrómov
  5. Radko Mačuha: Sťahovanie kostola pod dúhovou vlajkou.
  6. Marcel Rebro: Slovenská veda: halušky s bryndzou, ortéza a analýza DNA
  7. Marcel Rebro: Máša, melón a plyšová opica
  8. Radko Mačuha: Ďalšia Britská stopa. V srdci Slovenska.
SkryťZatvoriť reklamu