Odpoveď Stefana Ahnhema na moju prvú otázku znamenala šok. Autor totiž priznal, že si vymyslel nielen celý príbeh románu Výmena (vydal Ikar, preložila Jana Melichárková), ale aj doslov, v ktorom tvrdil, že knihu napísal na základe skutočného príbehu, je fikciou. Koncepcia rozhovoru založená na vzťahu medzi skutočnosťou a jej literárnym zobrazením sa teda rozpadla na prach. A dôvod tejto metafikcie? Vysvetľuje Stefan Ahnhem.
Moja odpoveď vás možno šokuje, pretože to nie je pravda. Ide o čistú fikciu. Témou knihy je gaslighting, teda forma psychickej manipulácie, ktorej obeťou je jedna z postáv. Táto postava nevie, či môže veriť tomu, čo si myslí a pre mňa je to analógia sveta, v ktorom žijeme, a v ktorom sme vlastne všetci určitým spôsobom obeťami gaslightingu – zo strany rôznych konšpiračných médií a fake news (falošných správ). Ako mám ja ako obyčajný občan vedieť, že to, čo si myslím, sú skutočne moje myšlienky a nie myšlienky niekoho, kto sa mi snaží dostať do hlavy? Takže v tomto príbehu je všetko fikcia a na konci hovorím, že to nie je fikcia, len preto, že sa snažím ukázať čitateľovi, ako ľahko môže podľahnúť gaslightingu.
Leoš Kyša: História nám občas vrazí facku Čítajte Vzniká tu jedna dilema. Na jednej strane si uvedomujem túto hru s čitateľom, na strane druhej, ak by som ju prezradil v rozhovore, skôr ako si ľudia prečítajú vašu knihu, tak prídu o toto tajomstvo, prídu o túto hru, o túto fikciu, proste, o túto manipuláciu s čitateľom.
Áno, je to dilema. Môžete napísať niečo v tom zmysle, že sme diskutovali, ako jednoducho sa dá človek zmanipulovať, a že vy ste sa tiež nechali zmanipulovať, a že si to má čitateľ prečítať až do konca, aby pochopil. Ale samozrejme, nechceme pokaziť čitateľom zážitok z čítania.
Kým som neprečítal doslov, tak som to bral ako fikciu, ale keď som si prečítal doslov, zrazu som bol zmanipulovaný vami, že som to začal brať vážne a googlil som si na internete, hľadal som Scarlett Harrison a Adama Harrisa a nenašiel som nič a nerozumel som tomu. Počítate aj s tým, že takýmto spôsobom rozladíte čitateľa?
Myslím, že sa mi týmto prístupom podarilo vyvolať diskusiu, vo Švédsku sa o tom veľa hovorilo. Napríklad na začiatku knihy spomínam báseň na chodníku v Štokholme a ja som vskutku tieto dlaždice vyrobil a poprosil som kamaráta, aby ich tam vložil. Keď potom ľudia začali pátrať a našli ich tam, hovorili si, že aha, áno, tie kamene tam sú, takže to bude pravda.
Ľudia si o tom prípade googlujú a snažia sa niečo nájsť, niektorí dokonca tvrdia, že o tom niečo našli, ale ono v skutočnosti nie je čo nájsť, takže samozrejme, tým celým sa snažím iba ukázať, ako jednoduché je byť zmanipulovaným.
Problém je, že som zmanipulovaný doslovom, nie pred čítaním. Dovtedy som to mohol vnímať ako fikciu a zrazu pozerám, že sa tam píše, že to nie je fikcia. A teraz vy mi tvrdíte, že je to fikcia. A toto je ten problém, lebo ja ako čitateľ s tým môžem spokojný, ale keď s vami urobím rozhovor, som v ťažkostiach, že čo môžem prezradiť čitateľovi, aby som neprezradil vašu hru.
Aby som sa vrátil teda k vašej pôvodnej otázke, naozaj som robil veľa rešeršovania, aby som to mohol napísať a urobiť, tak ako som chcel, cestoval som na to miesto, takže som urobil veľa rešeršovania, aby som mohol príbeh vytvoriť, ale príbeh samotný je fikcia.
Niekedy reálne príbehy, dokumentárne filmy o skutočných udalostiach prevýšia aj najbujnejšiu fantáziu (napríklad príbeh Breivika), čo stavia pred spisovateľa úlohu, ako uchopiť príbeh tak, aby bol zaujímavý a pútavý, a zároveň predčil realitu.
Presne. To, o čo sa snažím, je písať príbehy, ktoré sa ešte nestali, alebo sa ešte nedejú, ale už sú takmer za rohom, na spadnutie, mohli by sa stať alebo sa stanú zajtra. Vychádzam z toho, čo sa teraz deje, ingrediencie príbehu sú už tu, len príbeh samotný sa zatiaľ ešte nestal. Niektorí moji kolegovia píšu o príbehoch, o ktorých sa dočítajú v novinách, a vytvoria z toho fikciu, ale načo to robiť, to si môžu čitatelia rovno prečítať noviny. Nepíšem novinové texty, píšem o svete, v ktorom žijeme, no vytváram v ňom príbehy, ktoré čakajú na to, aby sa stali. Akoby som naháňal skutočnosť.
Možno poznáte Nietzscheho myšlienku, že ak sa dlho pozeráte do priepasti, začne sa priepasť pozerať do vás... Vo vašich knihách sa väčšinou zobrazujete temnú stránku ľudskej psychiky, kde je zločin, krutosť, brutalita. Ako sa s tým vyrovnávate, aby priepasť nehľadela do vás?
Ťažko tomu zabrániť. Ja sa snažím opísať svet tu a teraz a nebudem vám klamať, svet tu a teraz je pomerne temné miesto, no ja sa len snažím opísať ho prostredníctvom pútavého príbehu, ktorý vás zaujme, ale to, čo týmto príbehom sprostredkujem, aspoň teda dúfam, je zachytenie sveta, v ktorom žijeme, a problémov, ktorým čelíme. To je to, o čo sa snažím. Práve teraz je to naozaj ako hľadieť do priepasti a môžem len dúfať, že do nej nepadnem alebo že nezazrie príliš zo mňa. Lepšiu odpoveď nemám.
Postave detektíva Fabiana Riska ste venovali šesť dielov, po zatiaľ poslednej s názvom Posledný klinec ste zmenili žáner a prešli na psychotriler, myslím román Výmena. Čo vás viedlo k tejto zmene žánru?
Pre mňa to bola zmena, ale zároveň nebola. Séria s Riskom bola ako jeden príbeh s rôzne ladenými kapitolami, podobné ako svet kníh Hra o tróny. Bolo veľmi vzrušujúce si vo Výmene napísať samostatný román bez vyšetrovania, s obeťami a s vrahmi namiesto policajných vyšetrovateľov. Bol to iný typ príbehu i iný typ napätia, čo pre mňa bolo veľmi oslobodzujúce. Pri detektívke je štruktúra textu daná, čitateľ vie, čo má čakať.
Chcel som napísať príbeh, v ktorom je čitateľ identický s obeťou, na svet sa pozerá jej očami. Čo sa deje? Prečo sa to deje? Chcel som, aby v tom bol iný druh napätia, nie znovu ďalšie klasické vyriešme vraždu, chyťme vraha. Dúfam, že to tiež bolo napínavé čítanie. Podobne ako farmár nemôže pestovať paradajky každý rok, raz za čas to potrebujete obmeniť, aj ja som písal ten istý príbeh dookola a potreboval som trochu zmeny...
Stefan Ahnhem (zdroj: archív autora)Vrátite sa ešte k Fabianovi Riskovi? Pretože záver Posledného klinca je taký, akoby už nemal ambície ďalej vyšetrovať.
Áno. Vlastne už píšem ďalší román s Fabianom Riskom. Odohráva sa desať rokov po tom, ako sa skončil Posledný klinec, takže tam budú noví aj starí členovia tímu, a on sám sa bude nachádzať v inom životnom rozpoložení... Takže to bude trochu ako nový začiatok. Neskončil som s ním a to som ani nikdy neplánoval, len som si chcel na chvíľu od tohto žánru oddýchnuť.
