Sociálny román o deťoch z okraja spoločnosti? Koho by to dnes trápilo, veď „povinné“ Čenkovej deti Fraňa Kráľa máme v pamäti ako príklad protosocialistického realizmu. Keď som sa začítal do knihy Michaly Riesovej Otvorené nebo, odrazu som videl aj celú našu nablýskanú, hyperkonzumnú spoločnosť v inom svetle. Vážne takto žijeme? Naozaj tu máme deti, ktoré sme vystrčili za okraj spoločnosti?
Katarína Nádaská: Stredovekí Košičania zanechali dóm aj pre nás Čítajte Vaši hrdinovia sú neraz mladí ľudia, ktorých akoby spoločnosť nechcela. Čím vás priťahujú ľudia ako Barborka, hrdinka knihy Otvorené nebo?
Barborka je spoločnosťou nepochopená, a preto je nechcená. Keď niečomu nerozumieme, nekráčame k tomu s otvorenou náručou. Traumatizované deti majú svoje prejavy – nie sú príjemné, nie sú prijateľné, sú neželané a pre ľudí, ktorí nepoznajú hĺbku a rozsah ich traumy, aj nepochopiteľné. Pri povrchnom pohľade na niečie správanie je často prvou voľbou odsúdenie. Očakávať, že sa deti ako ona budú správať normálne len preto, že začnú žiť navonok normálny život, je utópia. Rada píšem o ľuďoch ako Barborka, pretože hlbší pohľad do ich vnútra prináša súcit. A svet potrebuje súcit.
Otvorené nebo je o deťoch, ktorých štartovacia čiara je viac ako neľahká. To, čo by sme považovali za nespochybniteľnú hodnotu života, východisko k životu – materinská láska – to sa k nim jednoducho nedostane. Ako sa dá žiť bez tejto lásky?
Ak matka novorodenca opustí, zomiera, pretože je od nej absolútne závislý. Potreba lásky rodiča tak zasahuje do našej základnej a najhlbšej podstaty – je to nevyhnutnosť nášho prežitia. Kto som, ak ma nemiluje vlastná matka? Som vôbec hodný života? Som hodný lásky? Vyrástli tak milióny ľudí – bez matky alebo s matkou, ktorá nedokáže milovať – a to môže byť aj starajúca sa a zodpovedná matka. Bez tejto lásky sa dá žiť – s nízkym sebavedomím, s nulovou sebahodnotou, so syndrómom dobrého dievčaťa/chlapca, s neschopnosťou prežívať emócie – doplňme čokoľvek, čo dieťa urobí, aby prežilo.
Dnes už existuje naozaj veľa ciest, ako si liečiť traumy. Bez materinskej lásky sa dá žiť aj plnohodnotne, láskyplne a intenzívne. Je to rozhodnutie, vďaka ktorému už tú štafetu nemusíme posúvať ďalej našim deťom.
Vaše príbehy sú aj romantické, aj smutné. Keď som si čítal viaceré reakcie čitateliek, neraz sa priznávajú k slzám, dojatiu. Dávate svojim hrdinkám a hrdinom šancu žiť lepší život?
Moje postavy zažívajú bolesť, pretože práve tá nás formuje, podnecuje nás k rastu. Moja tvorba je založená na pocitoch. Nepotrebujem šokovať, nesnažím sa príbeh prešpikovať tajomstvami a nečakanými zvratmi, ani ohurovať niečím, čo tu ešte nebolo. Neprekáža mi, ak čitateľka presne vie, kam smerujeme, ale záleží mi na tom, aby tú cestu cítila.
Túžba po láske, porozumení, po dobre občas môže naraziť. Môže v jej hľadaní pomôcť kniha? Aj Barborka číta...
Barborka číta, pretože v knihách uniká do sveta, kde má jej hlas svoju silu. Je to pre ňu miesto, kde nie je bezmocná a o jej živote nerozhodujú iní. Knihy jej pomáhajú prežiť. Keď som bola dieťa, knihy pre mňa predstavovali miesto, kde som sa cítila v bezpečí a naplnená. Aj mne pomohli prežiť a som si istá, že intenzívna prítomnosť literatúry v mojom živote ma formovala do dnešnej podoby.
Keď som čítal Otvorené nebo, spomenul som si na klasickú sociálnu prózu Fraňa Kráľa Čenkovej deti. Aj Barborka a jej bratia sa ocitli na samotnom dne spoločnosti. U Fraňa Kráľa bola na vine desivá sociálna situácia. Tu u vás je spoločnosť tiež asi dosť nevšímavá. Ale na vine sú skôr ľudia ako Barborkina matka. Ako sa správame k deťom z okraja?
Nevšímavosť je to správne slovo. Staráme sa sami o seba. Pokrčíme plecami, odvrátime pohľad. Keď som bola dieťa, sused oproti príšerne bil svoju manželku aj dcéry. Prečo moji rodičia nikdy nič neurobili? Prečo to trvalo celé roky? Prečo nezasiahla polícia, keď bola privolaná? Prečo v spoločnej pivnici nášho vchodu žila mamička s malým dievčatkom rovnako ako Barborka s bratmi? Prečo uveríme, keď niekto tvrdí, že modrina na tvári je od nárazu do dverí?
Každé prečo prehlbuje priepasť medzi nami a človekom na okraji a zároveň ho k tomu okraju postrkuje bližšie.
Vy sama ste sa venovali ako profesionálny náhradný rodič aj deťom, ktoré mali tú smolu, že ich vlastná rodina „nie je“. Mať šťastie na dobrých a spoľahlivých rodičov je asi veľké šťastie, nie?
Väčšina detí v centrách pre deti a rodiny v skutočnosti rodinu má. To je tá smutná časť. Nie sú siroty. Sú to deti, ktoré rodičia odložia, alebo deti odňaté štátom pre nevhodné životné podmienky a zaobchádzanie. Dobrý rodič je pomerne všeobecný pojem. Deti sú rozdielne a ich potreby rovnako. Súrodenci vyrastajúci v úplnej rodine a v stabilných podmienkach môžu vyžadovať rozdielny prístup. Veľké šťastie je mať rodičov, ktorí sa snažia. Rodičov, ktorí komunikujú. Rodičov, ktorí si vedia priznať chybu. Rodičov, ktorí počúvajú.
(zdroj: archív autora)
