Košický Dóm sv. Alžbety je veľkolepá stavba, v ktorej človek cíti pokoru a obdiv. Ak si však Dóm sv. Alžbety chcete pozrieť naozaj pod drobnohľadom a odhaliť jeho tajomstvá, môžete dnes siahnuť po nádhernej výpravnej knihe s fotografiami Jana Williama Drneka, ktorej spoluautorkou je historička z Východoslovenskej galérie v Košiciach Katarína Nádaská.
Laura Kellö Kalinská: S prvostupňovým rozsudkom sa Najvyšší súd nebude vedieť stotožniť Čítajte Dominanta Košíc patrí medzi najvýchodnejšie gotické sakrálne stavby. Dá sa povedať, že hranica gotiky je aj hranicou katolíckeho kresťanstva a „západnej“ Európy?
Dóm sv. Alžbety býva často predmetom podobných úvah o hraniciach európskeho Západu a Východu. Košický archivár a historik Ondrej Halaga v jednom zo svojich článkov o Košiciach spomína, ako sa na zahraničnom odbornom sympóziu jeho „západní“ kolegovia veľmi čudovali, aká skvostná stavba kostola sa nachádza v centre mesta na vzdialenom východe Európy a ako je možné, že o ňom nevedeli.
Košice patrili v 14. a 15. storočí v čase výstavby dómu síce k okrajovej severovýchodnej oblasti Uhorského kráľovstva, no radili sa k najvyspelejším mestám a dôležitým aktérom uhorskej politiky a ekonomického rozvoja regiónu. Uhorsko definované ešte sv. Štefanom, prvým uhorským kráľom, si vybralo „západné“ smerovanie politiky, náboženstva a kultúry.
Gotický sloh sa na územie Uhorska postupne rozšíril, ale uplatnil sa v menej vyspelých formách oproti Západu. Dôkazom toho je aj košický dóm, ktorý postavili podľa vzorov kostola typu gotickej katedrály, ale katedrálou v zmysle historickej architektúry nie je.
Svojou monumentalitou a výzdobou sa vyníma spomedzi sakrálnych stavieb stredovekého Uhorska. Patrí k tomu najlepšiemu, čo sa podarilo postaviť komunite mešťanov z uhorských stredovekých miest a to až do tej miery, že to udivovalo zahraničných odborníkov. Nedosahuje však úroveň výstavby katedrály. Tú by aj napriek svojmu bohatstvu a kontaktom na kráľovský dvor nebolo mesto Košice zrejme schopné ekonomicky zabezpečiť.
Dóm je tak dielom ani nie západnej, ani nie východnej, ale „tretej“, a to strednej (stredovýchodnej) Európy. V tomto svetle možno vidieť aj otázku kultúrnych a náboženských hraníc Európy a toho, ako ich poznáme.
Čím je pre Košičanov táto sakrálna stavba dnes? Je to symbol, ikonické miesto, alebo centrum sily, viery a náboženského života mesta?
Pre mesto Košice je dóm neodmysliteľnou súčasťou historického centra. Je nielen jeho vonkajším symbolom, ale predovšetkým nesie výrazný podiel na vybudovaní vlastnej historickej pamäti mesta. Bez spoločenskej, ekonomickej, kultúrnej a duchovnej skúsenosti, ktorú Košice v priebehu dejín zakúsili prostredníctvom svojho farského kostola, by neboli tým istým mestom, akým sú dnes. Dodnes má dóm dôležitý podiel na oficiálnej prezentácii mesta, na podujatiach pre obyvateľov, nehovoriac o turistoch a návštevách mesta. Myslím, že máloktorý historický či farský kostol je so svojím mestom tak úzko spätý ako ten košický.
Knihu uviedol do života košický arcibiskup metropolita Bernard BoberZ pohľadu domáceho mikrosveta by som sa podelila so situáciou v jednej kaviarni, kde v kamarátskom rozhovore zaznelo, že sa nikde nedá tak dobre vyplakať ako vo „veľkom kostole“ (pomenovanie pre dóm). Pripomenulo mi to Sándorom Máraiom, citované aj v knihe, literárne zachytené osobné spomienky na dóm, ktorý nazval svojím domovom a sediac v lavici pri kráľovských schodoch v kritických rokoch druhej svetovej vojny uvažoval o dóme ako o obraze Európy či dokonca lepšieho sveta.
Menia sa časy a menia sa ľudia, ale ten „veľký kostol“ pôsobí nadčasovo, akoby stále rovnakou tichou silou.
Každá katedrála, dóm, dokonca aj vidiecky kostolík je príbehom o ľuďoch, odhodlaní a viere. Čím vás pritiahol práve Dóm sv. Alžbety?
Košický dóm tvorí najdôležitejšie kapitoly „veľkých“ dejín mestskej kultúry stredovekého uhorského kráľovstva, dejín umenia a architektúry, ako aj politickej a cirkevnej reprezentácie od stredoveku po súčasnosť.
Rovnako výrazne je súčasťou „malých“ každodenných dejín mesta Košice a jeho obyvateľov. Ako sakrálna stavba využívaná prakticky nepretržite od svojho vzniku na liturgiu s doloženými prejavmi historického vývoja cirkevného života je dóm nositeľom dvoch identít, ktoré vzájomne splývajú do jedného celku.
