Kniha krvi švajčiarskeho nebinárneho autorstva Kim*a de l‘Horizon je román o putách, rodine, rode a jazyku. Hlavná postava je vyrovnaná so svojou nebinárnou identitou a vlastnou sexualitou. Skúma minulosť svojej rodiny naprieč generáciami a predovšetkým zamlčiavanú ženskú pokrvnú líniu. O tom, aké bolo prekladať román, ktorý je štylisticky a formálne jedinečným aktom oslobodenia od rodu, traumy a triedy, porozprávala prekladateľka Zuzana Demjánová.
Lukáš Cabala: Nie sme len fyzické tvory Čítajte Vydavateľstvo Premedia nedávno publikovalo román Kniha krvi od Kim*a de l‘Horizon. Čo vás na knihe tak zaujalo, že ste si povedali: Idem do toho?
Táto kniha je iná ako ostatné, ktoré som prekladala. Často sa o nej hovorí a píše v súvislosti s nebinaritou autorstva, ale mňa zaujalo to, ako Kim pristupuje k jazyku. Prejav Kim*a je pestrý. Nesúrodý. S jazykom narába provokatívne. Kreatívne. Uvedomujem si, že to by sa dalo povedať o viacerých knihách, ale pri tejto je to obzvlášť výrazné.
Človek ten román číta, číta tie vety, uvedomuje si, že všetko bolo premyslené do poslednej vynechanej čiarky či dvojbodky, všetky tie aliterácie, slovné hračky, dynamika jednotlivých pasáží, a pýta sa sám seba: Dalo by sa to preniesť do slovenčiny? Ja túto knihu vnímam nielen ako román o identite, ale aj ako, ba možno predovšetkým ako román o rodine, o tom, o čom sa medzi rodičmi a deťmi mlčí, čo sa však aj tak nejakým spôsobom prenáša na ďalšie generácie. A také romány mám rada, lebo vždy vedia zaťať do živého.
Kto je Kim de l‘Horizon?
Kim de l’Horizon pochádza z malého švajčiarskeho mesta neďaleko Bernu. Venuje sa písaniu prózy, poézie a divadelných hier. Kniha krvi je debutový román Kim*a. Vyšla v roku 2022 a v tom istom roku ju ocenili Nemeckou knižnou cenou i Švajčiarskou knižnou cenou.
Keď som začala román čítať, hneď ma zaujalo množstvo slovných hračiek, anglicizmov, slangových a nespisovných slov. Matka – mér hlavnej postavy nehovorí spisovným jazykom. Zrejme vám dal text poriadne zabrať. Ako ste postupovali?
Áno, každá postava má svoj vlastný hlas. Matka (mér) je žena, ktorá vyrastala na okraji veľkého mesta, nedarí sa jej hovoriť spisovne, z jej rečového prejavu je zrejmé miesto, kde vyrastala a kde žije. Snaží sa vzdelávať, minimálne v písomnom prejave chce vyznieť sofistikovanejšie, no „prepisuje sa“, používa slová, ktoré za normálnych okolností z jej úst nepočuť, a preto jej texty pôsobia zvláštne. Tie som prekladala so slovníkom slovenského jazyka, v ktorom som si vyhľadávala výrazy, ktoré znejú nevšedne, vznešene, učene – slová, po ktorých by siahla aj mér.
Zuzana DemjánováStará mama (grosmér) hovorí v podstate spisovne, sem-tam sa jej vkradne do viet nejaké nárečové slovo. No a rozprávačstvo hovorí ako mladí ľudia z akéhokoľvek veľkého európskeho mesta. Jazykový prejav tejto postavy je popretkávaný množstvom anglicizmov a slangových slov. Takto hovoria napokon aj mladí ľudia na Slovensku, čiže som to nepovažovala za výraznejší problém. Slovné hračky mi síce dali zabrať, ale na druhej strane to bola najpútavejšia časť prekladu. Zrýmované pasáže a rôzne aliterácie som si vyslovene vychutnala.
Jednoduchý nebol ani preklad sexu. Na niektoré veci naozaj nemáme v slovenčine zaužívané výrazy, nedalo sa inak, musela som uvažovať o náhradných riešeniach – a pomáhať si anglicizmami.
Viete nám uviesť nejaký konkrétny príklad?
Veľmi ma bavila pasáž, kde dieťa uvažuje o kúzle, ktoré by ho premenilo na muža. Bolo ju treba zrýmovať, mala pôsobiť ako zariekadlo a zároveň musela, prirodzene, korešpondovať s nemeckým originálom. Slová, ktoré som použila, mali znieť, akoby nasali testosterón. Drsne, tvrdo. To isté platilo i pre rôzne zvuky, ktoré pri tom dieťa vydáva.
