Čo spája futuristický Trenčín s metrom, čínskou štvrťou a mrakodrapmi, Jekaterinburg so zablúdeným ľadovým medveďom? Spisovateľ Lukáš Cabala strieda mágiu rozprávania s inteligentným humorom, spleť kultúrnych odkazov s bezbrehou ľudskou naivitou, odvahu hľadať s pochopením, že každý z nás je niekedy a niekde outsiderom. A cítime sa ako ľadový medveď v listnatom lese.
Yrsa Sigurdardóttir: Pohrávam sa s myšlienkou napísať horor, ktorý by sa odohrával vo vesmíre Čítajte Keby som mal nájsť nejaké prívlastky, ktoré spájajú vaše knihy – Vincentovskú trilógiu a rozprávku Jeseň v lese – asi by to bola prívetivosť, láskavosť, nostalgia, magickosť, absurdita, humor i smútok. Čím vás priťahuje písanie?
Neviem mu odolať. Ale nie v grafomanskom zmysle, v skutočnosti vlastne veľa nepíšem, no neustále uvažujem o námetoch, ich spracovaní, literatúre, o svojom diele ako takom, o jeho smerovaní či rozšírení. Pre mňa je to najlepší možný životný štýl a je skvelé, že čítanie je toho súčasťou. Ak ide o samotný akt písania, pripomína mi to šípku do vody, zrazu sa ocitnem v akomsi beztiažovom stave, kde nie som obmedzený gravitáciou.
Keď ste spomenuli čítanie ako životný štýl, čo pre vás znamená dobrá kniha? Čo považujete za to čitateľské osvietenie, keď ste prosto v momente – rozkoše z textu, ako by povedal Roland Barthes?
To môžu byť viaceré veci. Napríklad výborné vety, strhujúca zápletka alebo trebárs stotožnenie sa s nejakou situáciou či s hrdinom. Po tých rokoch však veľmi ocením, keď natrafím na čosi neštandardné a to môže byť neznáme pole informácií, nepoznaný štýl autora alebo autorky.
Rázštep, ktorý má Vincent, hrdina vašej trilógie, vnímam ako metaforu nedokonalosti a inakosti. Je to čosi, čo zároveň spôsobuje istú uzavretosť a vedomé vylúčenie. Kým je pre vás Vincent? Koho dnes reprezentuje plachý, nedokonalý intelektuál? Má miesto v spoločnosti?
Ako to často býva, na začiatku to vlastne vôbec nebola metafora. Rázštep je niečo, čo ma v živote ovplyvňuje, ale nechcem, aby ma to definovalo. Vincent je moja literárna a v mnohom aj lepšia verzia. Aj keď neskromne musím povedať, že postupne som ho v niečom predbehol. Napríklad sa mi do veľkej miery podarilo vystúpiť z tej zajakavej plachosti, ktorú som opisoval v Satori.
Možno som sa o takúto zmenu snažil práve preto, že plachý človek to má v tomto svete naozaj ťažké. Jeho miesto v spoločnosti akoby neustále viselo na vlásku. Ja nie som spokojný introvert, ja introvertizmom trpím a bojujem s ním. Nechcem byť vystresovaný, keď mi zazvoní telefón, a nechcem mať problém vystúpiť pred ľuďmi. Sám sebe tým leziem na nervy, preto to postupne mením a na môj nekonečný údiv sa mi to darí.
Jindřich JaníčekUšli ste od Vincenta k sebe. Vráťme sa však k postave Vincenta, typickej literárnej postave outsidera, ktorý je občas naivne čistý, občas presne diagnostikujúci tú našu až neľudskú dobu, ktorú cítiť v pozadí textu. Je Vincent zrkadlom súčasnosti? Je návodom, nahováraním na to, aby sme sa pozreli na seba aj svet inak?
Neviem, asi nechcem nikoho na nič nahovárať, ale rád ukazujem svoj pohľad. Ak to niekoho inšpiruje, aby sa pozeral sa na svet inak – je to nečakaný bonus. Dúfam, že Vincent nie je zrkadlom, ale skôr odklonom od súčasnosti.
Vaše prózy sú posadené akoby mimo času a priestoru. Trenčín je zároveň Trenčínom nostalgie, ale aj akýmsi chimérickým, drsným veľkomestom budúcnosti. Vytvorili ste alternatívny svet, lebo nechcete byť/žiť tu a teraz? Alebo ako únik?
V jednej mojej dávnej a našťastie nepublikovanej poviedke sa hlavný hrdina menom Vincent (vtedy som ešte nevedel, že som to ja) rozlúči večer s kamošmi, zbehne dolu schodmi v budove legendárneho trenčianskeho kina a nasadne na metro. Odvezie sa ním do akéhosi druhého Trenčína, ktorý je veľký ako New York. Zavádzal by som, ak by som tvrdil, že viem, prečo to urobil. Nemám tušenie… ale tak vznikol miliónový Trenčín známy z mojich kníh. V Satori sa z toho naozaj stala metafora umocňujúca osamelosť. Pokojne to pôvodne mohol byť podvedomý únik.
Ja som v tomto meste žil vyše tridsať rokov a nikoho som tu nepoznal. Tých pár priateľov, ktorých som tu mal, odišlo bývať inam. Dnes je to o čosi lepšie, aj vďaka svojim novelám som spoznal nových ľudí a cítim sa tu konečne doma.
Je úlohou literárneho sveta zrkadliť problémy toho nášho reálneho? Alebo je to len umelecká ozdoba? Alebo je písanie psychoterapia?
Mám chuť odpovedať, bez toho, aby som to myslel arogantne, že mi je úplne jedno, čo je úlohou literárneho sveta – a to aj ako autorovi, tak aj ako čitateľovi. V podstate mi na tom vôbec nezáleží. Ja by som písal a čítal bez ohľadu na možné úlohy a benefity týchto činností. Aj keby to nikomu – vrátane mňa, nič neprinášalo. Som tým všetkým totiž fascinovaný. Ale áno, mne to prináša všeličo.
Okrem tej základnej radosti, okrem beztiažového pocitu pri písaní a nadšenia z čítania mi to v prvej knihe prinieslo aj psychoterapiu, v druhej nostalgické spracovanie jedného priateľstva a v tretej spoznávanie vlastného mesta. Páčilo sa mi Trenčín rozoberať a skladať ako Rubikovu kocku. No a rozprávka bola zase ďalším spôsobom písania, to bola najmä akási takmer zabudnutá detská radosť.
Neodmysliteľnou súčasťou vášho písania je absurdita. Príbehy sa nezačínajú, nekončia sa, dejú sa. A zároveň si čitateľ nikdy nemôže byť istý, čo je akoby realita, čo fantázia, sen, pravda, paralelný príbeh, ktorý spisovateľ Vincent píše. Je pre vás text vlastne hra s čitateľom?
Nemám pocit, že sa hrám s čitateľom. A ak áno, znamená to, že sa rovnako hrám aj so sebou. A tiež by som prisahal, že každá z mojich kníh sa končí a je uzavretá, napriek tomu, že spoločne tvoria voľnú trilógiu.
Odbočme na chvíľku k rozprávke Jeseň v lese. Príbeh o zatúlanom ľadovom medveďovi je vlastne smutným rozprávaním o klimatickej zmene. Prečo ste sa rozhodli spojiť dôsledky globálneho otepľovania s knihou pre deti, rozprávkou
Vlastne sme sa tak nerozhodli z ušľachtilých dôvodov. Hovorím v množnom čísle, pretože príbeh sme tvorili spoločne s ilustrátorkou Csillou Dózsa. Bolo treba medveďa dostať niekam na juh, na to nám poslúžila skutočnosť, že niektoré časti severných oblastí zamŕzajú menej alebo neskôr, než je zvykom. A tak išiel hľadať zimu, vďaka čomu narazil na Jesenný les, kde žilo dievča menom Meluzína.
