V kalendári na roky 2020 a 2021 s názvom Deti v daždi zachytáva Dušan Dušek udalosti, ktoré v daných rokoch rezonovali v spoločnosti, pridáva spomienky na detstvo a mladosť, priateľov a známych, neobchádza ani tému starnutia a bonusom sú vtipné príbehy o Kaprovi a Pukancovi.
Spisovateľ Šiškin: Putinov nástupca Patrušev bude ešte horší Čítajte Vaša najnovšia kniha Deti v daždi je vlastne denník obohatený o spomienky, o historky o Pukancovi, Kaprovi a Perinke, o básne a kratučké texty, ktoré neviem zaradiť do žiadnej kategórie. Ako vznikol nápad – napísať knihu vo forme kalendára?
Kalendáre na začiatku rokov patria budúcemu času, ktorý sa šprintmi dní, klusom týždňov a pomalým krokom mesiacov stále znovu mení na čas prítomný, a ten zase, raz a navždy, na čas minulý. Všetky denníky sú tak trochu kalendármi minulého času. Dá sa v nich pozerať dozadu. V jednom minulom čase sú zrazu otvorené okná do ďalšieho, ešte minulejšieho času, takže náhle sa vám zamarí – a to je asi ten nápad – že by sa o všetkých tých časoch dalo niečo napísať.
Aby tam neboli iba suché správy o tom, čo sa kde a kedy v rokoch 2020, 2021 a 2022 stalo, pridáte zopár spomienok z detstva a mladosti, ktoré sa ako karty pri mariáši pokúsite premiešať so strelenými historkami o dvoch záhoráckych mudrcoch, celú túto kašu osladíte tzv. básničkami – a ani sa nenazdáte, kniha je na stole, dupká podpätkami nových topánok a čaká na ctené čitateľky a ctených čitateľov.
V knihe sú použité ilustrácie z Veľkého poučno-zábavného kalendára obrázkového pre každodennú potrebu z roku 1910. Vlastníte ho alebo ste si ho niekde cielene vyhľadali?
Originálny výtlačok Veľkého poučno-zábavného kalendára pre každodennú potrebu na obyčajný 1910 rok po narodení Krista Pána som mal doma dobré dve desaťročia. Chválil sa sám, hneď na prvej strane, poúčal k dobrému, chránil nás od zlého. Patril medzi najlepších priateľov rodiny. Ako nijaká iná kniha. Po celý rok bol svedkom každej veselej alebo smutnej udalosti, patril k famílii. A to všetko s vyobrazením, čiže s dobovými ilustráciami – a to všetko za dve koruny.
Dozvedel som sa z neho, prečo prasnica po oprasení požiera svoje mláďatá, odkiaľ k nám prišli ovocné stromy, aká je priemerná výška európskych vojakov, potešil ma chýr o muzikantovi, ktorý aj bez pravej ruky dokázal hrať na husliach, dojal ma príbeh malého človiečika, ktorý mal byt vo vrecku kabáta velikánskeho chlapa. A tak ďalej. A tak podobne. Kalendár som dostal od môjho najlepšieho šaštínskeho kamaráta Pištu Ovečku, ktorého v knihe spomínam. Sám bol živým kalendárom svojho mesta: napísal o ňom krásnu knihu. V jednej chvíli mi svitlo, že práve tieto dva kalendáre – vyše storočný výtlačok a jeho darca – sú tou najlepšou osnovou pre moje písanie.
Pukanca a Kapra som si okamžite zamilovala. Ako sa zrodili? Čo tie ich mená?
Deti v daždi je dosť smutná kniha. Aby som ju aspoň trochu rozveselil, pridal som k ostatným textom tie strelené historky o Pukancovi a Kaprovi. Zdá sa mi, no môžem sa mýliť, že priezviská z týchto slov sú smiešnejšie ako samotné slová s malými písmenami na ich začiatku. Zrodili sa tak, že sa neustále vraciam k čítaniu knihy Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia od Adolfa Petra Zátureckého. Považujem ju za jednu zo základných kníh našej literatúry, ba aj za viac – za súčasť záchrany nášho spisovného jazyka. A jej autora – zberateľa za nedoceneného génia.
Pokúsil som sa mu vzdať hold. Vybral som si z jeho knihy zopár porekadiel a prísloví a napísal som na ich námet tie drobné cvičenia. Pri každom listovaní objavujem v tomto zázračnom celoživotnom diele nové a nové poklady. Naposledy som si z neho o klebetách a ohováraní zapamätal toto úslovie: Kto o kom pred tebou, o tebe za tebou. Na takejto úrovni, presne a výstižne, bez jediného zbytočného slova, no zároveň obsažne, to takto neskôr dokázal napísať iba Tomáš Janovic.
To, či si píšete denník, sa pýtať nemusím, to je zrejmé. Je to vlastne intímna otázka: ale zaujíma ma, v akej frekvencii si doň zapisujete?
Takmer pred päťdesiatimi rokmi, na moje tridsiate narodeniny, mi môj priateľ, grafik a ilustrátor Stano Dusík priniesol hrubý zošit, do ktorého mi vlepil kresbu osemcípej hviezdy s nápisom: Denník spisovateľa. A pod to ešte pripísal: Písať denník je práve také nebezpečné ako mať v hlave. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som ho zaplnil rôznymi poznámkami, útržkami rozhovorov, prípadne celými historkami, často úplnými banalitami, no potom sa tempo mojich záznamov zrýchlilo – dosť na tom, dnes mám tých zošitov vyše štyridsať. Slúžia mi ako verná pamäť. Moja mama od istého času hovorila, že si už nič nepamätá, že tá jej hlava je už iba taká tekvica. Presne tam som sa dostal: do toho istého času. Čo nenájdem vo svojej tekvici, nájdem na stránkach týchto zošitov, vždy ma spoľahlivo zachránia a vytrhnú z núdze.
Citujem z vašej knihy: „A tak píšem a zároveň vynechávam, ako len viem, niekedy aj to, čo nechcem, lebo verím, že práve tým akurátnym vynechaním sa v príbehu niečo naplní.“ Je ťažké vybrať, čo zverejniť a čo nie? Ako balansujete medzi zamlčaným a povedaným?
