Taťjana Lehenová prvých tridsať rokov svojho života strávila v Bratislave. V súčasnosti žije v Prahe. Pohybovala sa v centre bohémskej spoločnosti konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov. V tomto období vydala dve básnické zbierky a jednu knihu pre deti a rodičov. Románom Nepoložená otázka sa vracia do Bratislavy a opisuje svet za železnou oponou.
Jozef Heriban: Sme národ migrantov Čítajte Váš román Nepoložená otázka sa odohráva na pozadí doby, ktorú skôr narodení čitatelia veľmi dobre poznajú, je príbehom o dospievaní v období totalitného režimu, o vine a treste, o otázkach, ktoré nie je ľahké vysloviť. V románe sa dá podľa vášho životopisu nájsť niekoľko autobiografických čŕt. Ako veľmi sa vaše skúsenosti premietli do príbehu Ely?
Dopĺňam, že okrem toho, čo ste uviedli, je to i román o veľkej chuti žiť, o bojovnosti – radosti z výhier a schopnosti zvládať prehry, o prekonávaní strachu, o prostej ľudskej radosti z prežívania prvých i ďalších lások, o čírom zúfalstve, keď sa človeku v láske nedarí, o férovosti a hodnote kamarátstva i o tom, že kamarátky môžu byť zároveň aj po krvi dychtiace rivalky, o neľahkom vzťahu detí a ich rodičov a o ďalších „ľudskostiach“, ktoré zďaleka nie sú typické len pre totalitné režimy. Ibaže totalitný režim môže mnohé z toho, o čom hovorím, skomplikovať.
Hlavná hrdinka Ela je taká, akú by som sama seba možno rada videla – je zraniteľná, hoci sa to snaží maskovať odhodlanosťou. Takých však vždy bolo a je veľa dievčat v jej veku a ja dúfam, hoci priznávam, že som vychádzala z vlastných zážitkov, že sa v jej rebelantstve i premýšľaní nájdu aj mnohé súčasné dospievajúce slečny.
Kedy vám napadla myšlienka, že sa pustíte do takéhoto rozsiahleho textu? Čo bolo inšpiráciou? Stál pri vás ktosi, komu ste dávali čítať pribúdajúce strany?
Jednu nepoloženú otázku som nosila v sebe dlho a dlho som sa odhodlávala pokúsiť sa prerozprávať jej podstatu. Nebolo to jednoduché, pretože som sa v duchu pýtala, čo si môžem dovoliť a čo nie, komu a ako môžem nechtiac ublížiť. Nie vždy majú ľudia chuť vracať sa k tomu, čo na svojej ceste zažili, sú veci, na ktoré by mnohí z nás (i ja) najradšej zabudli. Keď som to napokon riskla a začala kresliť príbeh o vzťahu-nevzťahu otca a dcéry, súčasne akosi pomimo vznikal príbeh o tom, ako sme žili, akí sme uprostred budovania tzv. reálneho socializmu boli.
Neplánovala som rozsiahly text. Písala som však s prestávkami nakoniec sedem, možno osem rokov, s redakčnými úpravami ešte o čosi viac. Bolo to bohaté a šťastné obdobie, ktoré som si nesmierne užívala. Ešte i teraz, hoci mám z hotovej knihy veľkú radosť, chvíľami trocha banujem, že sa tá cesta skončila. Poslucháčov, ktorým by som zahorúca čítala hotové stránky, som nemala. Ale mala som úžasnú povzbudzovačku, spisovateľku Denisu Fulmekovú, ktorá – hoci moje výplody nečítala – začínala slovami: „Skvelé, len do toho!“ Po roku či dvoch pokračovala výzvami: „Neprestávaj! Žiadne pauzičky, teraz si vo švungu, tak sa na nič nevyhováraj a píš!“ No a zhruba po troch-štyroch rokoch (mimochodom sama medzitým stihla napísať a vydať najmenej dve vlastné knihy) zmenila tón: „Prosím ťa, už konči. Aké to chceš mať dlhé? Kto myslíš, že bude takú nálož čítať?!“ A ja som pritom bola niekde uprostred druhej tretiny.
Ako sa vám spomínalo na časy dávno minulé?
Nemala som pocit, že spomínam. Príbeh vznikal ako film, ktorý mi bežal hlavou, a ja som len zaznamenávala, čo vidím a cítila som sa odmenená už tým, že som mohla sedieť za počítačom a ten film sledovať. Miestami sa mi chcelo smiať, občas boli emócie opačné, ale celkovo to bol jednoznačne pozitívny proces.
Rozprávačkou románu je stará mama hlavnej hrdinky. Zaujíma ma, či ste od začiatku mali vymyslenú úlohu rozprávačky, alebo vznikla počas písania.
