Humor môže byť plnohodnotným umením, a ak by mal o tomto tvrdení niekto pochybnosti, nech si skúsi vypočuť alebo pozrieť scénky Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Okrem televízneho archívu alebo internetových zdrojov sme mohli zistiť, že výborné médium na sprostredkovanie života a diela významných postáv slovenskej kultúry predstavuje komiks. Umelecké stvárnenie v dvojici komiksov Radostná správa a Deň radosti zachytáva atmosféru doby, približuje do istej miery osobný život protagonistov a zákulisie tvorby dnes už kultových autorov, hercov, komentátorov spoločenského života.
Taliansky maliar Milo Manara premietol Meno ruže do komiksovej podoby Čítajte Radosť z čítania a pozerania
Keď v roku 2021 vyšiel vo vydavateľstve Monokel komiks Radostná správa, asi ani sami autori nečakali, že kniha dosiahne taký úspech. Vydanie pokračovania s názvom Deň radosti je priamym dôkazom o komikse ako ideálnom médiu na sprostredkovanie životopisných epizód poprednej dvojice slovenskej humoristickej scény (s mimoriadnou obľubou obidvoch aj v Čechách). Možno komiksy zároveň otvoria okno do tvorby Lasicu a Satinského (no aj Jara Filipa) aj pre mladšie generácie, najviac si ich však užijú priaznivci, ktorí už ich hry, scénky, dialógy a pesničky poznajú. Veľa panelov je nakreslených tak, že vyslovene vyvolávajú pôžitok z čítania a pozerania.
Deň radosti úplne plynulo nadväzuje na Radostnú správu, autorsky sa na nich podieľal scenáristicky Peter Gärtner a ilustrátorsky Ďuro Balogh, pričom jeho kresba je originálna, zameriava sa trochu karikatúrne na každú postavu, zachytáva aj časový vývoj, a postavy niekedy presahujú ich údel nakreslených figúrok komunikovaním s čitateľom. Scenár si všíma vybrané historky zo života hlavných postáv, text niekedy viac vysvetľuje, aby čitatelia porozumeli dobovému kontextu.
Prístup obidvoch tvorcov je citlivý a pozorný, snažia sa ukázať, že spoločenská situácia mala zásadné, niekedy doslova existenčné dosahy na všetkých zúčastnených a prinášala množstvo problémov v bežnom živote. Obidva komiksy tvoria kompaktné dielo s jednotnou vizuálnou úpravou a pre lepšie porozumenie Dňa radosti treba pripomenúť obsah prvého dielu.
Začiatok celoživotného priateľstva
Prelom 60. a 70. rokov v Československu bol intenzívnym obdobím plným udalostí, spoločenského pohybu a neobyčajnej koncentrácie diania v kultúre. Súčasťou kultúrneho života v Bratislave tých čias bolo množstvo významných ľudí, medzi nimi sa už objavili hlavné postavy Radostnej správy Milan Lasica, Július Satinský a Kornel Földvári. Všetci traja sa stali, slovami Milana Lasicu zo začiatku komiksu, účastníkmi „diegetického sveta umeleckého komiksu, ktorého autori si dali za cieľ vyrozprávať príbeh Divadla na korze na pozadí turbulentných šesťdesiatych rokov“.
Začiatok deja rámcuje jún 1968 a hra Soirée, no čoskoro sa prenesieme späť do roku 1954, resp. 1958 na Hviezdoslavov Kubín, kde došlo k potvrdeniu celoživotného kamarátstva medzi Milanom Lasicom a Júliusom Satinským. Nasledujú epizódy z účinkovania v rôznych umeleckých útvaroch, tvorby scénok, originálneho a pôvodného humoru založeného na takmer dadaistickom a isto absurdnom základe. Išlo o humor „krásne nejednoznačný“. S účinkovaním sa takmer vzápätí spojili zákazy, ale ešte predtým došlo ku kľúčovej radostnej správe a to založeniu Divadla na korze, v ktorom hrali hry napísané práve Lasicom a Satinským. Riaditeľom sa stal Kornel Földvári, predtým redaktor vplyvného časopisu Kultúrny život, ktorý bol zrušený v roku 1968, pretože na články v ňom začali s odporom nazerať mocní komunisti.
Spoločenská situácia s podozrivo veľkou slobodou, novátorským prístupom v kultúre a ekonomickým osviežením sa nepáčila konzumentom moci a nasledovala „bratská pomoc“ vojsk Varšavskej zmluvy. Po niekoľkých neradostných správach v období normalizácie nakoniec príde náznak optimizmu a veľmi svieže ukončenie, ktoré opäť komunikuje s čitateľom a otvára dvere pokračovaniu.
Radosti a bolesti každodennosti
V rovnakom hravom prístupe k čitateľom sa začína aj Deň radosti s podtitulom Späť v televízii, späť v divadle, späť v komikse. Postavy dokonca komunikujú s „kresličom“, ako ho sami oslovujú, prihovoria sa čitateľstvu a nasleduje prvá epizóda s názvom Klavirista. V nej sa do deja pridá nová postava so zásadným vplyvom: Jaro Filip. Autori pracujú s textom aj ilustráciami neraz aj v nadväznosti na iné diela, osobitne u Jara Filipa sa oplatí zmieniť zakomponovanie slovného spojenia „človek hromadného výskytu“, čo je aj podtitul knihy Mariána Jaslovského (Slovart 2001).
