V roku 1995 sa presťahoval do Švajčiarska aj s manželkou, švajčiarskou slavistkou. Nebol teda politickým emigrantom, ale postupne sa stal tvrdým kritikom Putinovho režimu. Podľa neho je pre spisovateľa dôležité žiť na viacerých miestach, lebo „ak spisovateľ nežije v inom prostredí, akoby žil v dome bez zrkadla a nevedel sa pozrieť na svoj vlastný obraz. Je veľmi dôležité pozrieť sa na svoju krajinu, jej kultúru a jazyk zvonku. Spisovateľ môže žiť aj na severnom póle, podstatné je to, čo píše,“ hovorí Michail Šiškin, ruský spisovateľ, a dodáva, že „Rusko sa zmenilo, moja vlastná krajina emigrovala z 21. storočia do stredoveku“. V Slovarte mu nedávno vyšla kniha Moje Rusko, vojna či mier?
Spisovateľ Pötzsch: Ak prídete za vydavateľom, že ste potomkom katovskej dynastie, tak ich máte zaháčkovaných Čítajte Pracovali ste vo Švajčiarsku ako tlmočník emigrantov, čo ste aj využili v knihe Venušin vlas. Čím sa zaoberáte v súčasnosti?
Keď máte rodinu, musíte pre ňu zarábať. Bol to však zlý zárobok, tlmočiť rozhovory s utečencami. Práca by mala prinášať človeku radosť, mal by sa vrátiť domov síce unavený, ale rozprávať o tom dobrom, čo sa stalo v práci. Ale v tej práci sa žiadne veselé príbehy nerozprávali. Jedinou možnosťou, ako spracovať všetky tie príbehy utečencov, bolo napísať knihu. Napísal som román Venušin vlas, ale po jeho publikovaní som prišiel o prácu, lebo žiadna inštitúcia nechce mať ako tlmočníka spisovateľa.
Pracoval som niekoľko rokov ako prekladateľ pre rôzne prekladateľské agentúry a vďaka tomu som často videl, ako sa vo Švajčiarsku perú ruské špinavé peniaze. Ale keď sa prekladateľské agentúry dozvedeli, že som spisovateľ, zrušili so mnou spoluprácu. Odvtedy sa živím iba písaním kníh. Niekedy je to dobré, niekedy veľmi zlé.
V knihe Listovník (Slovart 2013) si dvaja milenci Saška a Voloďa píšu listy, pritom každý z nich žije v om čase – Voloďa sa zúčastní na potlačení povstania boxerov v Číne (1899 – 1901) a Sašenka žije zrejme v šesťdesiatych rokoch v ZSSR. Píšu si dokonca aj po Voloďovej smrti. Čo ste týmito odlišnými časopriestormi sledovali? Potvrdenie nadčasovosti tém ako láska, vojna, smrť, jednotlivec v spoločnosti...?
V skutočnosti žiadny spisovateľ nemá rád otázky typu, čo ste chceli vo svojom románe povedať, lebo román je väčší ako akékoľvek vysvetlenie. Tento román je o správnom a nesprávnom čase. My všetci žijeme v nesprávnom čase, toto obdobie nazývam obdobím žurnalistov, lebo z toho, čo je podstatné alebo dôležité pre noviny dnes, sa zajtra stanú de facto včerajšie správy a včerajšie noviny sú metaforou smrti. Privilégiom umenia je vytvárať prítomný čas a len skutočné umenie, literatúra, hudba môže vytvárať priestor, v ktorom neexistuje smrť. Ide o umenie spojiť slová takým spôsobom, aby čitateľ vlastne zažil pocit nesmrteľnosti.
Aj časová odlúčenosť hrdinov zrejme pomáha tejto myšlienke.
V tomto je podstata umenia románu. Saša a Voloďa žijú v odlišných časoch, ale v skutočnej realite umenia nie sú oddelení časom ani vzdialenosťou. Medzi nimi nejestvuje smrť. V tomto románe je veľa línií, tém, myšlienok... Je to román aj o ceste k získaniu múdrosti – a jestvujú k nej dve cesty. Prvou cestou je prežívať každý deň od rána do večera, tou cestou ide Saša a dala by sa nazvať ako „ženská“ cesta.
Druhá cesta, „mužská“, spočíva v pocite blízkej smrti, pre účasť na vojne. Vo mne tento román vznikal pred mnohými rokmi, keď mi otec hovoril o svojich skúsenostiach z vojny. Mal vtedy osemnásť rokov, slúžil na ponorke v Baltskom mori. Osemnásťročný chlapec je vlastne dieťa. On sa tak bál, že zomrie v tej ponorke, že zostane v železnej truhle na dne mora, takže jediné, o čom sníval, bolo, že prežije, ožení sa a bude mať deti. No osemnásťročný chlapec nie je pripravený byť otcom a mať deti. Ale pocit blízkej smrti mu pomohol získať túto múdrosť. Tento román je o pochopení toho najpodstatnejšieho a tým je ľudská láska.
V knihe Moje Rusko, vojna či mier? viackrát konštatujete, že celý vývoj Ruska od vpádu Vikingov až po „špeciálnu operáciu“ na Ukrajine prebiehal v autoritatívnom až tyranskom režime – s dvoma krátkymi výnimkami, v roku 1917 a začiatkom deväťdesiatych rokov. Obe tieto etapy však vyústili do diktátorského režimu, najprv boľševického, v súčasnosti do mafiánskeho režimu. Rusi nemajú skúsenosť s fungujúcou demokraciou a toto ich brutálne poznačilo, zamrzli kdesi v minulom čase... Môže byť teda Rusko niekedy demokratické?
Vo všeobecnosti som optimista a myslím si, že všetky národy skôr alebo neskôr dospejú do demokratického zriadenia, pretože existujú aj zákony politického vývoja. Aj ľudstvo sa vyvíja – na začiatku sme sa požierali navzájom, prevládal zákon sily, ale postupne sa meníme a slabým už dnes pomáhame. Myslím si, že všetky národy postupne prejdú od zákona sily a diktátu k demokracii, lebo život v demokracii je jednoduchší a príjemnejší.
Aj v Putinovom Rusku chcú mať všetci oligarchovia svoje nehnuteľnosti a majetok na Západe, lebo v Rusku si dnes oligarchom, ale zajtra ním už nemusíš byť, čo bol príklad Michaila Chodorkovského. Ale demokratický štát chráni vlastníctvo aj slabých ľudí. Viaceré národy majú cestu k demokracii dlhšiu, ale niektoré idú veľmi komplikovanou cestou s viacerými odbočkami, čo je prípad Ruska, a ja sa obávam, že počas môjho života demokraciu v Rusku neuvidím.
To nie je veľmi optimistické.
Napriek tomu by sme mali o demokraciu v Rusku bojovať, aj keď nemáme nádej, že zvíťazíme. Spomeňte si na august 1968, keď ľudia v Prahe aj v Bratislave protestovali v uliciach, hoci proti tankom nemali žiadnu šancu zvíťaziť. Išli brániť svoju ľudskú dôstojnosť. Toto je ten najdôležitejší ľudský krok – obrániť svoju dôstojnosť, je to prvý krok na ceste k demokracii. V tom auguste dokonca aj v Moskve na Červenom námestí protestovala hŕstka ľudí, bolo ich osem, hoci nemali žiadnu šancu, že ich niekto vypočuje. Ale keby tam nešli, tak by nevznikla ani žiadna šanca pre budúcnosť.
Z vašej knihy vyplýva poznanie, že jestvujú aj jestvovali dve odlišné Ruská a nad nimi sa týči absolútna moc – či už to bol chán, cár, Stalin, ÚV KSSZ, Putin a siloviki... Aké sú šance opozície v Rusku, aby prevzala moc? Kde robia príslušníci toho moderného Ruska chybu, že sú stále v menšine?
Hlavná chyba ruskej opozície je stále jedna a tá istá – vždy sa medzi sebou hádajú namiesto toho, aby spolupracovali. Na porážku takého silného nepriateľa, akým je ruský režim, je potrebné spoločné úsilie všetkých. Žiaľ, ukazuje sa, že hlavným nepriateľom ruskej opozície je samotná ruská opozícia. Zvíťaziť nad týmto režimom sa dá, ale vojenskou cestou, ako sa to stalo napríklad s nacistickým režimom.
Michail Šiškin (zdroj: archív M. Š.)Myslíte prehrať vojnu s Ukrajinou?
Bola tu nádej, že ak Ukrajina získa dostatočné množstvo zbraní, môže zvíťaziť v tejto vojne. Podmienkou však bolo dostatočné množstvo zbraní, ale teraz už je absolútne očividné, že demokratický Západ nemá záujem o vojenské víťazstvo Ukrajiny, pretože sa bojí, že následkom vojenskej porážky Ruska bude jeho rozpad, chaos, anarchia a strata kontroly nad jadrovými zbraňami. Preto Západ s radosťou podá ruku akémukoľvek diktátorovi, ktorý udrží poriadok a kontrolu nad Ruskom a jeho jadrovými zbraňami. Prakticky my už vidíme, že ďalším diktátorom bude Nikolaj Patrušev, dnešný šéf ruskej bezpečnostnej rady a ten bude ešte horší diktátor ako Putin.
Prečo neuspel Gorbačov? V ostbloku a na Západe vyvolal veľké nádeje, napokon, de facto umožnil sovietskym satelitom, aby sa v nich zmenil režim a odpútali sa od Ruska, na čo zrejme v bývalom ostbloku nezabudneme. Rusi ho však vnímajú inak.
Otázka vlastne znie, aký mal Gorbačov cieľ – jeho cieľom nebolo dať slobodu satelitným štátom, ale zachovať Sovietsky zväz a to sa mu naozaj nepodarilo. Na Západe celkom nerozumejú, čo bolo skutočnou motiváciou Gorbačovovho modelu demokratizácie Sovietskeho zväzu. Gorbačov videl, že ekonomika ZSSR je v katastrofálnom stave, potreboval pôžičky zo Západu a chcel zopakovať Brežnevov model znižovania napätia medzi Západom a Východom pred Afganistanom, predával teda Západu slová, ktoré sa mu páčia, ako demokracia, sloboda slova. Ale americký prezident Reagan povedal Gorbačovovi – Dokážte to! Slová nestačia, odstráňte ten Berlínsky múr!
