Románové príbehy si nevymýšľame, ale lovíme ich v živote. Jozef Heriban patrí medzi tých spisovateľov, ktorí rozprávajú znepokojujúce príbehy o tom, že niekedy je aj tá nádej falošnica. Prosto keď to už vyzerá s ľuďmi dobre, keď ten oheň na parkete blčí a vesmírne sily tancujú v rytme tanga, odrazu hudba skončí a vy sa musíte z tanca, nádeje a radosti vrátiť na zem. A na Slovensko.
Julian Barnes: Irónia vám v ťažkých časoch umožňuje dýchať Čítajte „Libertango“ je skladba argentínskeho skladateľa a bandoneónistu Astora Piazzollu. Tento názov je kombináciou slov „libertad“ (sloboda) a „tango“, čo je štýl hudby a tanca pôvodom z Argentíny. Môžeme chápať názov vášho románu, že je to tanec slobody v tak trochu čudnej tanečnej sále, v garáži?
Hľadal som názov, ktorý by bol originálny, netradičný a zároveň by spájal niekoľko rozprávačských línií príbehu.
Nebolo to jednoduché. Mesiace som skúšal varianty. Radil som sa s Vandou, Tami, editorkou Zuzanou Šeršeňovou, priateľmi. Nakoniec vyhralo Garážové Libertango.
Hlavnou témou mojej prózy je putovanie, nomádstvo. Celý život hľadáme zasľúbenú zem. Priestor, v ktorom by sme sa cítili bezpečne, v ktorom by sme mohli vychovávať svoje deti a deti ich detí. Hľadáme ľudské šťastie, porozumenie, lásku a, samozrejme, aj slobodu, ktorú spomínate vo svojej otázke. Preto je v názve knihy kultové tango vynikajúceho argentínskeho skladateľa Astora Piazzollu.
Veľká časť príbehu sa odohráva v garáži Michala Kahna, v dome pri Železnej studničke. Opísal som detailne našu ulicu, na ktorej žijem už takmer tridsať rokov. Stromy za železničnou traťou, letiace sťahovavé vtáky, prechádzajúce nákladné vlaky, nočné zvuky, úzke záhrady s drevenými besiedkami.
Opísal som pocity, ktoré mám, keď idem takmer každý deň hore do kopcov na bicykli. Okolo ôsmeho mlyna, okolo jazierok, okolo starého nefunkčného kúpaliska, rozrytých lúk diviakmi. Snažil som sa zachytiť krásu Železnej studničky, jej mimoriadnu energiu, ryšavú hebkosť vlniacej sa trávy.
Na krste knihy Garážové libertango so svojou súčasnou partnerkou Vandou Turekovou (zdroj: Foto - Archív J. H.)Román vnímam ako premýšľanie o tých najzákladnejších otázkach – odkiaľ sme prišli a kto sme. Aby sme zistili, že keď zo seba zvlečieme naše nánosy predsudkov, sme všetci... nie migranti, prišelci, ale pútnici. Hľadajúci, spoznávajúci, objavujúci a prinášajúci. Hudbu a tanec do Argentíny rovnako ako Afganistan do slovenského sveta.
Okrem iných charakteristík sme aj národ migrantov. Veľmi dobre vieme, čo je to odchádzať z krajiny, kde sme sa narodili. Ktorú máme radi, ale v ktorej nedokážeme žiť. Dôvody sú veľakrát ekonomické, ale aj iné.
Asi každá rodina na Slovensku má túto skúsenosť. Ľudia odchádzali pred prvou svetovou vojnou, po roku 1918, po roku 1948, keď sa k moci dostali komunisti a začali terorizovať obyvateľov našej krajiny. A potom, samozrejme, po roku 1968 státisíce našich blízkych utiekli do cudziny. Do Ameriky. Do Argentíny. Do Austrálie. Do púšte. Do pralesov. Do uhoľných baní. Veľa ľudí odišlo, keď sa k moci dostal Vladimír Mečiar, a veľa mladých, vzdelaných ľudí odchádza aj teraz.
Aj moja rodina má takúto skúsenosť. Môj starý otec takmer celý svoj život prežil v Amerike. Aj tam zomrel. Môj otec sa narodil v Chicagu. Žil tam do svojich troch rokov a potom sa s mamou presťahoval na Slovensko. Veľa členov mojej rodiny stále žije v Amerike.
Ale emigrácia nie je nejaká naša slovenská špecialita. Aj iné národy sa musia vyrovnávať s podobnou realitou. Dej románu sa odohráva v roku 2015 v Bratislave a vo Viedni, keď sa na železničných staniciach objavili státisíce migrantov smerujúcich do Európy.
Po tom, ako Rusko zaútočilo na Ukrajinu, táto téma je možno ešte aktuálnejšia. Naozaj sme veční pútnici, ktorí v piesočnej búrke hľadajú bezpečné útočisko.
Nevykresľujete našu krajinku ako práve priateľskú k tým, čo prichádzajú. Dokonca – sme tragickí a násilní – nebudem prezrádzať podrobnosti, ale skôr aby sme sa hanbili, než boli hrdí za náš postoj k inému. Pociťujete to napätie, nenávisť ako ohrozujúce? Z čoho pochádza?
