Slovenskí čitatelia ho poznajú ako autora dvoch kníh o viedenskom vyšetrovateľovi Leopoldovi von Herzfeldt z konca 19. storočia, ale napísal aj sériu kníh o Faustovi alebo katovej dcére (vyšli v českom preklade). Je potomkom katovskej dynastie Kuislovcov a nie je to preňho len zaujímavá perlička o predkoch. „Ak prídete za vydavateľom s tým, že ste potomkom katovskej dynastie a chcete o nich napísať, tak ich máte zaháčkovaných,“ hovorí o svojich autorských začiatkoch nemecký spisovateľ Oliver Pötzsch.
Katarína Kucbelová: Násilie na ženách má aj veľa subtílnejších prejavov Čítajte Na vašej webovej stránke máte heslo – História píše najlepšie príbehy. Ako si ich vyberáte? Sú niečím definované? A čo je váš vklad?
Povedal by som, že tak 20 až 30 percent toho, čo píšem v knihách, je pravda. Keď to po mne číta moja manželka, hovorieva mi, ale toto nemyslíš vážne, to nemôže byť pravda. A ja ju presviedčam, ale áno, toto je pravda, to som si nevymyslel.
Napríklad, pozrite sem, na tento prášok z múmie... Príbeh za ním je taký, že to bol kedysi všeliek. Dal sa kúpiť v lekárňach, určite aj na Slovensku, až do začiatku dvadsiateho storočia. A asi si viete predstaviť, že nebolo dosť faraónov na prášok pre celú Európu. V Egypte to preto vymysleli tak, že na púšti sušili mŕtvoly, z nich narobili takýto prášok a ten potom dovážali do Európy, kde sa dal kúpiť normálne v lekárňach – to je príklad príbehu, ktorý je pravdivý, aj keď tak na prvý pohľad nepôsobí. Viac sa o ňom dočítate v jednom z mojich románov.
Mňa by zaujímalo, kde ste zohnali tento konkrétny prášok?
Popravde, myslím, že ma tak trochu podviedli, lebo to vonia po čokoláde. Ale asi by som mal problém dostať to cez colnicu. V Nemecku však máme veľa múzeí, kde skutočný prášok z múmie môžete vidieť.
Okrem toho, ako asi viete, pochádzam z katovskej dynastie a píšem knihy aj o rodinnej histórii, takže viem, že kati prišli k veľkým peniazom vďaka tomu, že predávali do lekární tuk mŕtvych odsúdencov. Tak sa to proste vtedy robilo. A to je ďalší príklad, že história píše najlepšie príbehy.
Aké sú pozitíva a zradné miesta literárnych príbehov, ak si vyberáte známe skutočnosti a historické postavy a udalosti? Nelimituje vás známa pravda?
Nie sú žiadne zradné miesta. Často sa ma to pýtajú i začínajúci autori, či nie je príliš riskantné písať o skutočných ľuďoch, ale ja si myslím, že nie. Možno ak píšete o ešte žijúcich ľuďoch, mohli by vás zažalovať, ale predlohy mojich postáv už nežijú a ja píšem romány a v nich predkladám svoju interpretáciu.
(zdroj: Foto - Archív O. P.)Ide najmä o očakávania čitateľov. Ak si kúpim knihu o Abrahámovi Lincolnovi s obálkou, ktorá pôsobí dojmom, že ide o serióznu biografiu a ja sa do nej začítam a zistím, že Lincoln je v tej knihe lovcom upírov, pravdepodobne budem sklamaný, ale keď pôjdem do kina na film Abraham Lincoln – lovec upírov – a Lincoln v ňom bude lovcom upírov, bude to úplne v poriadku.
Myslím, že ľudia očakávajú od mojich kníh dobrý rešerš. V každej knihe mám dlhý doslov, kde vysvetlím, čo je pravda a čo som si vymyslel. Nedávno som sa rozprával s kolegom, spisovateľom Danielom Kehlmannom a ten mi povedal, že polovica z toho, čo píše v knihách, nie je pravda – a nikoho to netrápi.
V slovenskom jazyku vyšli dve vaše knihy – Hrobárov almanach a Hrobár a dievčina. Obe sú z 90. rokov 19. storočia a z Viedne. Čím vás toto obdobie zaujalo? Začiatkami modernej kriminalistiky? Do tohto obdobia patria aj knihy A. C. Doyla o Holmesovi...
Vždy som chcel napísať príbeh v štýle Conana Doyla – jednoducho preto, že milujem Sherlocka Holmesa, takže áno, priznávam, to bol jeden z dôvodov. Ale potom tu bol i ten dôvod, že som chcel napísať príbeh z čias počiatkov kriminalistiky, a to je práve rok 1893. A ten počiatok nenastal, ako by ste si mohli myslieť, vo veľkomestách ako Londýn či New York, a dokonca ani nie vo Viedni.
Všetko sa to začalo v malom rakúskom meste Graz, kde vyšetrovací sudca Hans Gross napísal príručku zahrňujúcu všetky dovtedajšie známe metódy kriminalistického vyšetrovania. Mohli ste sa v nej dočítať, ako zistiť prítomnosť jedu alebo ako odlíšiť, či ide o ľudskú krv, alebo o zvieraciu, obsahovala tiež základy balistiky, metódy, ako zabezpečiť miesto činu a podobne. A táto kniha, vo svojom asi 35. vydaní, je stále používaná FBI.
A môj inšpektor je práve z Grazu a s touto knihou a týmito novátorskými poznatkami ide do Viedne a samozrejme, narazí na neochotu vybočiť zo zabehaných postupov a nedôveru. Preto sa moje príbehy odohrávajú koncom 19. storočia, pretože pre mňa, a dúfam, aj pre mojich čitateľov, je veľmi zaujímavé zistiť, ako sa to všetko začalo.
Ako sa staviate k moderným detektívkam štýlu CSI?
Ale áno, mám rád aj tie. Napríklad písal som aj sériu Katova dcéra, ktorá sa odohráva v 17. storočí, ale chcel som napísať konečne niečo, kde sú postavy, ktoré sedia v kancelárii a môžu si zatelefonovať, a majú pištole, ktoré aj naozaj strieľajú, a to sa tu dalo, keďže počiatky tohto všetkého siahajú až sem, do konca 19. storočia. Takže hoci séria Hrobárov almanach je historický príbeh, svojím spôsobom je i veľmi moderný.
Prečo ste si za dejisko príbehov vybrali Viedeň a nie napríklad Berlín alebo Mníchov, odkiaľ pochádzate?
Možno to nie je také vžité na Slovensku, ale u nás v Nemecku nazývame Viedeň mestom smrti. Je aj taká pieseň nazvaná Smrť musí byť Viedenčan. A vo Viedni je aj jeden z najväčších cintorínov v Európe, takže možno aj preto my Nemci vnímame Viedeň ako mesto smrti...
Zaujímavou líniou deja oboch „hrobárskych“ kníh sú antisemitské prejavy policajtov – s čím sa musí vyrovnávať hlavný hrdina inšpektor Leopold von Herzfeldt. Mierite tým na nadčasovosť tohto fenoménu?
Je dôležité povedať, že antisemitizmus týchto čias bol iný ako antisemitizmus druhej svetovej vojny. Antisemitizmus sa začal rozvíjať pomaly, nenápadne a je dôležité pochopiť, k čomu nakoniec vedie. Napríklad jedna postava z mojej knihy Paul, Leopoldov kolega, je antisemita. Nemá Leopolda rád, má rôzne narážky na Židov, ale nie je monštrum, je dobrý policajt a s Leom dokáže spolupracovať. A ľudia mi vyčítajú, že nie je monštrum. Ale o to ide, ak antisemitov budeme vykresľovať ako monštrá, veľmi ľahko vytesníme fakt, že sú súčasťou nás, bežnej spoločnosti, a že antisemitizmus je problém, ktorý sa nás týka a týka sa nás i v súčasnosti.
Práve teraz som čítal, že židovská časť spomínaného viedenského cintorína bola poškodená, v súvislosti s tým, čo sa teraz deje na Blízkom východe. Vezmite si, že ja píšem príbehy z 19. storočia, v ktorých figuruje antisemitizmus, a teraz niekto zničí židovský cintorín... Takže vidíte, žiaľ, je to stále aktuálne.
Na webe o svojom hľadaní sa píšete: „Niekedy to jednoducho trvá trochu dlhšie, kým zistíte, čo vlastne chcete. Som rád, že sa mi to podarilo v tomto živote.“ Dali vám niečo aj slepé uličky? Štúdium nemčiny a žurnalistiky? Pomohli vášmu autorskému štýlu?
Určite. Ja som sa vždy chcel stať spisovateľom, ale v Nemecku neexistuje nič také ako štúdium spisovateľstva. A tak som si povedal, že dobre, pôjdem na žurnalistiku do Mníchova. Hlásilo sa tam asi tisíc ľudí a brali len hŕstku a ja som bol jediný, kto predtým nepracoval pre noviny, ostatní boli takí, že brigádoval som v Spiegli alebo hentam, alebo onam. A ja som im akurát mohol povedať, že hrám v rockovej kapele. Nemal som žiadne novinárske skúsenosti. Proste chcel som sa stať spisovateľom a písať fantasy romány. Ale zafungovalo to.
A žurnalistika ma naučila, že je dôležité mať dôkladný rešerš a do finálneho textu dať len časť z neho. A tak je to aj s knihami. Potrebujete veľa rešeršovať, ale nikdy neurobte tú chybu, že všetko dáte do knihy. Čitateľ si to všimne. A keď má čitateľ pocit, že ste učiteľ a nie spisovateľ, tak ste skončili.
A samozrejme, naučil som sa pracovať s jazykom a získal som niečo ako profesionálny prístup k vydavateľom a redaktorom. Akurát včera som sa rozprával so šéfkou vydavateľstva, v ktorom vychádzajú moje knihy, a ona mi povedala, že sú dva druhy spisovateľov. Jedni, ktorí dajú knihu vydavateľovi s tým, že nech sa neopovažuje zmeniť čo i len slovko. A potom sú takí ako ja, že tu je rukopis a poďme sa o tom porozprávať. A toto je myslím profesionálnejší prístup a je to niečo, čo som sa naučil v novinárskej profesii, lebo tam to bolo vždy o diskusii a spolupráci...
Ako ste sa teda dostali od fantasy románov k historickým detektívkam?
Vždy ma veľmi zaujímala história, nikdy som ju neštudoval, ale od detstva som čítaval časopisy o histórii. V nemčine máme pre príbeh a pre dejiny to isté slovo – Geschichte. A pre mňa sú dejiny proste príbehy. Aj keď moje decká prišli zo školy a prevracali oči, že dejepis, to je nuda, tak som im hovorieval, ako to môže byť nuda, veď sú to príbehy.
Ale píšem aj young adult sériu a to je fantasy, pretože som si chcel splniť sen – vyšiel som z fantasy prostredia, ako dieťa som čítal veľa fantasy. A hrával som Dungeons & Dragons! Myslím, že aj môj cit pre rozprávanie príbehov sa formoval práve pri tejto hre. A inak, stále to hrávam.
S vašimi deťmi?
Tie so mnou museli hrávať od štyroch rokov, ale teraz študujú v zahraničí. Hrával som napríklad aj s deckami zo susedstva. Predstavujem si, ako tie decká potom prišli domov a rodičia sa ich pýtali, kde boli, oni že u pána Pötzscha, zabíjali sme orgov...
Počkaj, počkaj, Pötzsch? To je ten z tej katovskej dynastie...?
Presne! Asi by si ma mal zoznámiť s tým pánom Pötzschom, si hovorili! Teraz však hrávam so svojou starou partiou a sme už všetci páni v rokoch a v okuliaroch a ledva na to vidíme, ale aj tak si to užívame... Moja žena hráva namosúreného trpaslíka.
A koho hrávate vy?
Samozrejme čarodejníka.
Píšete, že katovská dynastia Kuislovcov siaha mnoho generácií do minulosti, čo je skvelý marketingový prvok. Ako vás ovplyvnila táto informácia, ak vôbec?
