Naozaj je monoteizmus taký nebezpečný? Kedy jeho irónia zhnije do sarkazmu, ako sa to stalo Šostakovičovi? A čo bude stáť na prebale jeho ďalšej knihy? Aj o tom sme sa pri príležitosti vydania jeho najnovšieho románu Elizabeth Finch (Artforum 2023) rozprávali s britským spisovateľom Julianom Barnesom.
Autorka Zamatového ježa Boysová: Rany schytávajú často nevinní Čítajte Začnem citátom z vašej najnovšej knihy Elizabeth Finch: „Nikdy nezačínala vetu bez toho, aby vedela, ako a kedy sa skončí.“ Vedeli ste vy, keď ste začali písať túto vetu, ako a kedy sa skončí?
Nuž, svoje texty mnohokrát prepisujem, takže väčšina viet prechádza zmenami. Možno práve táto zostala nezmenená, ale ktovie. Sú však ľudia, nie je ich veľa, ale sú, ktorí dokážu hovoriť v perfektných vetách, dokonca aj s interpunkciou. A Elizabeth je jednou z nich. Mal som pocit, že mne ako študentovi by pomohlo mať takého učiteľa, vzor niekoho, kto hovorí, čo si myslí, a myslí si to, čo hovorí. Bolo by to povzbudzujúce a inšpirujúce.
Pre niekoho však môže byť samotný proces rozprávania, respektíve písania procesom tvorby...
Známy anglický spisovateľ E. M. Forster kedysi povedal: „Ako mám vedieť, čo si myslím, kým nevidím, čo som povedal?“ Je to krásny citát, lebo ukazuje, že na písanie sa dá nazerať mnohými spôsobmi. Napríklad taký George Orwell zaujímal opačný postoj. Hovoril, že na svet sa pozerá ako na okennú tabuľu a len popisuje, čo vidí. Ale takýto prístup zas predpokladá mnoho iných vecí... Cez aké sklo sa na svet pozeráme? A tiež treba vziať do úvahy schopnosť človeka pretaviť to, čo vidí, do jazyka.
Julian Barnes (zdroj: zdroj - britannica)Orwell bol proti príliš ozdobnému písaniu – strohá próza a priamy pohľad na svet, to bolo podľa neho to, čo ako spisovateľ potrebujete. Ja si však myslím, že je to trochu zložitejšie. V tomto mám bližšie k Forsterovi ako k Orwellovi, ale zas to nie je tak, že by som čakal za písacím strojom a potom napísal vetu a povedal si, aha, tak toto som si myslel!
V procese písania však občas nastane moment, keď dosiahnem plynulosť, keď každá ďalšia veta prichádza bez toho, aby som sa nad ňou musel zvlášť zamýšľať. A práve vtedy vznikajú vety, ktoré nemusím upravovať – aby som sa vrátil k tomu, o čom sme sa bavili na začiatku.
Dnes sa veľa hovorí o tom, že vzdelávací proces treba modernizovať a prispôsobiť potrebám dneška. Spomenula som si na to v pasáži, kde o Elizabeth – ktorá je tiež učiteľkou, aj keď učí dospelých – hovoríte: „Zdalo sa, že stojí mimo času alebo sa možno vznáša niekde nad ním.“ Rozmýšľam, či v tej snahe prispôsobiť sa potrebám dneška nezabúdame na to, čo by vo vzdelávaní malo byť nadčasové...
Nuž, ja nemám deti, len netere a synovcov, takže nie som celkom odborníkom na vzdelávanie, ale čo ma na dnešku trochu mätie – a čo možno čiastočne zodpovie vašu otázku -, je to, aký veľký dôraz sa kladie na to, aby nám učebná látka bola blízka, aby sme sa s tým, čo sa učíme, vedeli stotožniť.
