Stratená generácia Západu prišla o hodnoty starého sveta. Beatnickú generáciu znechutila bezduchosť blahobytu. Generácia X bola vytriezvením z generácie hippies. Generáciu mileniálov zaskočila protirečivosť sveta. Generáciu Z oslabuje jej vlastná chúlostivosť. Žiadna z týchto generácií však neprešla tým, čím – v mierových i blahobytných časoch – prechádzala austrálska „ukradnutá generácia“.

V Európe, najmä v strednej, kde stále panuje idealizovaný obraz o vyspelosti anglofónnych krajín, si nie celkom vieme utvoriť obraz o tom, čo všetko kolonizácia znamenala, ako prebiehala, aké mala podoby. Najmä, ak sa na nej podieľali tlupy nie práve dobromyseľných belochov pochádzajúcich z krajín, kde už fungovala parlamentná demokracia a rešpektovali sa ľudské práva jednotlivcov.
Nuž, zatiaľ čo v Európe si politici, intelektuáli hoveli vo svojich salónoch a kaviarňach a viedli vzletné reči o humanizme či rovnoprávnosti, v kolóniách sa diali veci, za ktoré by sa azda hanbil aj človek raného stredoveku.
Napríklad v 19. storočí belosi plaviaci sa pri brehoch Austrálie, unášali domorodé ženy, ktoré na lodiach dovtedy znásilňovali, až kým nezomreli. Mŕtvoly potom vyhadzovali do mora. Táto zmienka o počínaní belochov sa nachádza aj v knihe Sleduj králičí plot (Follow The Rabbit-Proof Fence), ktorá prvýkrát vyšla v roku 1996 a ktorú napísala aborigénska spisovateľka a filmárka Doris Pilkingtonová Garimara (1937 – 2014).
Putovanie naprieč púšťou
Pilkingtonovej román však nemá byť historickým prehľadom krívd, ktoré sa na území Austrálie udiali. Autorka sa zamerala na príbeh svojej matky Molly Craigovej, ktorú v roku 1931 vo veku 14 rokov spolu s ďalšími dvoma mladšími dievčatami na nariadenie úradov uniesli, aby ich umiestnili v prevýchovnom tábore.

Úradmi schválené oddeľovania detí od rodičov sa zameriavali predovšetkým na „miešancov“, čiže na deti, ktorých pokožka bola príliš bledá na to, aby mohli zostať v spoločenstvách pôvodných obyvateľov, no zasa nie dostatočne biela na zrovnoprávnenie s belochmi a beloškami.