Písanie je pre ňu prácou, spôsobom existencie v tomto svete, ktorý sa napriek všetkým neistotám, ktoré z tejto roly vyplývajú, momentálne javí ako najlepšie riešenie. Jej posledný text s názvom Modrosleposť prináša množstvo motívov, o. i. inváziu v ´68, emigráciu či násilie proti ženám. Katarína Kucbelová
Témou vašej novej knihy Modrosleposť je zotrvávanie na mieste, kde ani nechceme byť, alebo ktoré sme si nevybrali. Je o túžbe po slobode, o túžbe prekročiť pomyselné hranice, ktoré nás okliešťujú, o neslobode, starnutí, zabúdaní a v neposlednom rade o umení. Čo bolo inšpiráciou na napísanie tohto príbehu.
Téma sa tvorila postupne. Mali sme v rodine obdobie, keď sme chodili často do zoo, pozerali prírodopisné filmy, čítali detské knihy o zvieratách. Počas neho si ma v štiavnickom antikvariáte našla kniha Davida Garnetta s dvoma novelami v českom preklade, Dáma v lišku, Člověk v zoologické zahradě, stará Odeonka. Človek v zoologickej záhrade je príbeh o mladom mužovi, ktorý sa po hádke so svojou dámou dá z trucu zavrieť do klietky v zoo, aby upútal jej pozornosť. Postupne sa mi začal skladať príbeh a postavy mojej knihy.
Spisovateľ Ľubo Dobrovoda: Vexel nebol ani trošku podivný Čítajte V príbehu vystupujú dve hlavné postavy – introvertná rozprávačka a excentrický umelec Molnár. Umenie bolo jeho klietkou, do ktorej sa mohol vždy slobodne schovať. V románe spomínate veľa mien rôznych umelcov. Čo pre vás znamená výtvarné umenie?
Nič významnejšie ako iné druhy umenia, teda okrem literatúry, ktorej sa autorsky venujem. Je to pre mňa zdroj umeleckých zážitkov, spoločenských diskurzov, interpretácie súčasnosti, minulosti, podobne ako film, divadlo, hudba. V knihe ho napokon nie je až tak veľa, podobne ako v predchádzajúcej knihe Čepiec nebolo až tak veľa folklóru, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Má Molnár predobraz v nejakom konkrétnom umelcovi, ktorého dielo sa vás dotklo?
Nie, nemá. Poskladala som ho z viacerých postáv, nielen umelcov, a snažila som sa, aby v ňom nebolo možné vystopovať nikoho konkrétneho, to nie je cieľom. Veľa som vymyslela. Vytvorila som ho teda spôsobom, ako spisovatelia bežne tvoria postavy, čiže bulvár sa nekoná, žiadne odhalenia a urbánne legendy. Podobný typ kníh ma nikdy ani nebavil. Navyše, diela a osudy umelcov v istých regiónoch a generáciách majú veľa prienikov, pracovala som skôr s tým.
Ste autorkou piatich zbierok poézie, úspešnej, cenami ovenčenej prózy Čepiec a práve vám vyšla nová kniha. Čím je pre vás písanie?
Je to moja práca, spôsob existencie v tomto svete, ktorý sa napriek všetkým neistotám, ktoré z tejto roly vyplývajú, momentálne javí ako najlepšie riešenie. Ale doba je premenlivá, nemôžem tvrdiť, že to tak bude aj o pol roka. Navyše, som žena, mám dieťa a rodinu, takže vždy je to improvizácia. Trajektórie žien sú menej predvídateľné ako trajektórie mužov.
Už v knihe Čepiec ma zaujal váš štýl písania. Je veľmi originálny. Ako poetka prenášate poetiku aj do svojich próz. Vy zrejme aj pri umývaní riadu alebo počas prechádzky mestom vidíte okolo seba poéziu. Je tak?
To pôsobí naozaj dosť vzletne. Možno mám trochu iný typ vnímania, predispozíciu pozorovať iným spôsobom ako väčšina ľudí, ale pečiatku mi na to asi nikto nedá, takže je to jedno, pretože napokon aj ja, ako ostatní, žijem a píšem len tak, ako najlepšie viem.
Píšete, že hypotéza o modrosleposti Grékov vznikla v 19. storočí a opierala sa o to, že v Iliade a Odysei nie je nikde spomenutý jednoznačný pojem modrosti, modrej farby. Viete mi o tom povedať viac?
Zaujíma vás to asi preto, lebo sa to napokon stalo titulom celej knihy, mňa na tom zaujala jednak premenlivosť rôznych teórií, ktoré v čase vyvrátia iné teórie, akási prirodzená dočasnosť rôznych pilierov nášho poznania a kreativita v ich vytváraní. A potom možnosť neviditeľnosti toho, čo je samozrejmé, z iného pohľadu nespochybniteľné, inými slovami, zaujíma ma, prečo niektoré kultúry používali koleso a niektoré nie, kým v iných ohľadoch fungovali veľmi podobne, prečo v niektorých kultúrach bolo otroctvo samozrejmosťou a niektoré sa mu cielene vyhýbali. Zaujíma ma, na čo sme si v našej spoločnosti, akokoľvek široko ju pojmeme, zvykli a stalo sa pre nás neviditeľným, v pozitívnom alebo negatívnom zmysle.
Katarína Kucbelová. (zdroj: FOTO – JÁN KEKELI)Pre mňa je modrosleposť metaforou k tomu, že ľudia často nevidia ďalej ako na vzdialenosť osobnej zóny a naopak, sú často nevidení. „Modrá neprichádza sama. O modrú sa treba zaslúžiť, pre modrú sa treba rozhodnúť. Celý život je úsilie o modrú. O viac modrej.“ Obstojí moja interpretácia?
Ale to súvisí s tým, čo som hovorila. Prirodzené vnímanie a poznanie odvodzujeme od seba, od svojich osobných skúseností a determinácií, preto je v knihe tak veľa zvierat a veľa bizarných antropocentrických pohľadov, ktoré vytvárajú ľudia v závislosti od svojich vierovyznaní, presvedčení, usporiadaní, v ktorých žijú, a mýtov, ktoré si v nich vytvárajú.
