Peklo sú tí druhí, napísal Jean-Paul Sartre. Jozef Karika sa snaží písať tak, aby dokázal, že peklom môže byť každý jeden z nás.
Najnovší román ružomberského autora Hlbina (Ikar 2023) nás spočiatku zavedie do Ružomberka počas zimy roku 1963, ale – v rámci tradície Karikových románov – vrátime sa aj do Povstania a doby temna fašistického Slovakštátu. A neminie nás ani mysteriózna osudovosť energií, ktoré presahujú ľudské bytie, respektíve, síl, pre ktoré sme rybičkami v akváriu, s ktorými sa temné sily hrajú.
A či je horšie to mystické zlo, alebo ľudské, ktoré vyplýva z vojny medzi policajtmi a Štátnou tajnou bezpečnosťou riadenou z mrazivej temnoty Sovietskeho zväzu? To Karika necháva na posúdenie čitateľa, aj keď na nápoveď stačí vedieť, že mysterióznemu zlu sa čeliť dá.
Dá sa hľadať pravda? Svet konšpirácií nie je ani trochu zábavný Čítajte Karikov román v sebe spája realitu a ľudskú hrôzu, ktorú obostierajú ako kulisy tajomné vesmírne energie vymykajúce sa ľudskému pochopeniu. A aj keď sa to zlé v Karikových hrdinoch chce odvolávať práve na tú metamorfujúcu sa vesmírnu silu, to najhoršie, čo môžeme stretnúť, nie je neznáma desivá sila, ale to neľudské v nás.
Čítať hororového Kariku vlastne môžeme aj naopak – nie ako mysterióznu hrôzu zasadenú v slovenskej realite, ale ako slovenskú realitu, ktorej pozadie tvorí potemkinovská dedina strašidelného sveta.
Deti ako kľúč k hrôze
Ak si spomínate na stratené, či skôr unesené deti z románu Strach (2014), tak vedzte, že v tejto knihe sa motív detí vracia, akurát sa posúva o pár rokov späť, takže Hlbinu môžete čítať aj ako, filmovo povedané, prequel k udalostiam, ktoré opisuje starší Karikov román.
Princíp je spočiatku rovnaký, miznúce deti, z ktorých sa nájdu len nejaké tie súčiastky svedčiace o nesmiernej krutosti. A zároveň cítime, že zima, treskúca, odporná zima otvára bránu do temných udalostí, v ktorých mizne čas a minulé zlo sa prelieva do súčasnosti.
