Náhody sú princípom, ktorý sa nedá pochopiť, treba ich žiť. Keď som Adriane Boysovej písal, že jej román mi pripomína slávny Salingerov román Kto chytá v žite, napísala mi, že ho nikdy nečítala, ale niekoľko hodín pred mojou správou jej práve túto knihu vložila do ruky dcéra, aby si skrátila dlhú chvíľu v čakárni.
Zamatový jež, nový román Adriany Boysovej, vám ukáže život dospievajúceho adolescenta, ktorý má na svojich pleciach nie práve najlepšie zážitky.
Príbeh Zamatového ježa nás vovádza do sveta dospievajúceho hlavného hrdinu so slovensko-poľskými rodičmi kdesi na britskom vidieku. Je to aj sonda do života ekonomických migrantov z východnej Európy v Británii v čase brexitu a po ňom, alebo príbeh tradične rozpadnutých rodín. Prečo ste chceli rozohrať príbeh na viacero strán?
Petrov príbeh vznikal postupne, nabaľoval na seba ďalšie vrstvy, tá mnohostrannosť nebola zámerná. Rada sa nechávam vtiahnuť do života literárnych hrdinov, snažím sa zachytiť celostnosť ich bytia a to môže byť komplexnejšie, než sa na prvý pohľad zdá.
Hlavný hrdina vyrastá v zmiešanej rodine vo fiktívnom mestečku Kingsrow, no jeho príbeh je zasadený do konkrétneho časového obdobia, ktoré sa ho dotýka, aj keď on sám priamo netvorí dejiny. Názov mestečka pritom nie je náhodný. Je to slovná hračka, ktorá naznačuje kontext knihy.
V angličtine slovo kingsrow v spoločenskej hre označuje posledný rad na opačnej strane šachovnice, kam pešiak smeruje, aby sa mohol zmeniť na dámu (v angličtine na kráľa), čím nad ostatnými pešiakmi získava výhodu voľného pohybu. V reči ulice slovné spojenie King’s Row naznačuje, že všetko je viac než v poriadku, ako to je.
Naoko predstavuje ideálne miesto pre nové začiatky a hromadu príležitostí, skutočnosť však môže byť celkom iná. Peter po nešťastných udalostiach prechádza v príbehu z pomyselnej kráľovskej pozície do mesta pešiakov – Pawncity. Život ako hra, ktorej pravidlá sa menia za pochodu.
Juraj Červenák: Od detstva som bol posadnutý príbehmi Čítajte Veľmi zaujímavý je motív domáceho násilia, toho „rodinného“ nešťastia, ktoré môže mať fyzickú podobu i podobu „zmiznutého“ otca, ktorému sa prosto zapáčilo inde. Prečo vlastne ľudia nechcú žiť vysnené budúcnosti a riešia veci násilím na najbližších či útekom?
Možno im chýba trpezlivosť, alebo sú ich očakávania príliš rozdielne od skutočného života. Sú v tom nesprávne osvojené vzorce správania, čo si prenášajú ako železnú guľu, ktorej sa nedokážu zbaviť? Alebo je v tom ich vlastná slabosť, krutosť, strach, zbabelosť, nedostatok empatie, neschopnosť vidieť niekoho iného než seba či dôsledky svojho konania? Tých príčin môže byť veľmi veľa, ešte viac ich kombinácií.
Domáce násilie je bolestná téma, ktorá je na hrane spoločenského záujmu, ten sa prebúdza často až vtedy, keď sa stane niečo tragické. Obete sa často schovávajú za dverami. Keď sa niekto rozhodne tie dvere konečne otvoriť a odísť, je dôležité, aby sa mal o koho oprieť.
Predovšetkým túto tému nesmieme bagatelizovať, tým držíme stranu útočníkovi, hoci možno nechcene.
V mojom príbehu je jedna malá postavička, Matilda Jenkinsová, ktorá sa v spleti ďalších osudov v Zamatovom ježovi rýchlo stratí a čitateľ si ju možno ani nevšimne. Pre mňa je rovnako dôležitá ako Justína, ktorá dostala v príbehu viac priestoru.
Obe sú symbolom neviditeľných ľudí, rán, ktoré okolo nás schytávajú nevinní, často prehliadaní, či už z nevedomosti, ignorancie, nedostatku ochoty dotiahnuť veci ďalej. Alebo len jednoducho nevieme, ako im pomôcť, a vzdávame sa skôr, než to skúsime.
Adriana Boysová (zdroj: FOTO – HALIME SARRAG)Pubertálne bitky o lásku, ktoré veru nedopadnú najlepšie, zasa zvádzajú k domnienke akejsi potreby okamžitého riešenia situácie, akejsi osudovej nevyhnutnosti a netrpezlivosti doby. Nechcem prezrádzať jednu z kľúčových udalostí úvodu románu, ale objaví sa aj krutosť, ktorá vyviera možno z neporozumenia, neodhadnutia situácie. Čo nám chýba vo výchove?
Nie tak dávno som mala telefonát s mamou, roztrpčovala sa nad tým, ako sa mladí ženú za kariérou, peniazmi a netrávia čas s deťmi. Oponovala som jej, vidím to inak. Naši rodičia s nami netrávili nejako extra veľa času, nechodili sme spolu po výletoch, do múzeí či galérií. Po škole sme chodili na krúžky, von, často nevedeli, kde a s kým presne sme.
