Na počiatku bola žiadosť o zapojenie do seriálu Prečo píšem – pohľad do zákulisia slovenskej literatúry, kde slovenskí autori a autorky píšu o svojich literárnych inšpiráciách a motiváciách. Juraj Červenák dal prednosť rozhovoru, kde majster fantasy a historickej detektívky odhalil zákulisie svoje tvorby.
Richard Osman: Som šťastný, že môžem prispieť k pokračovaniu detektívkarskej tradície Čítajte Ste jeden z mála „plnoúväzkových“ slovenských spisovateľov. Mali ste úmysel živiť sa literatúrou odjakživa alebo to prišlo až s čitateľskými úspechmi?
Od útleho detstva som bol posadnutý príbehmi. Ich vstrebávaním v akejkoľvek forme, ale aj ich vymýšľaním a rozprávaním. Prirodzene, sníval som o tom, že by som sa tým jedného dňa mohol aj živiť.
Ako filmár, tvorca komiksov, spisovateľ, čokoľvek. To prvé nevyšlo, v osemdesiatych rokoch nejaký chlapec z Banskej Štiavnice bez akýchkoľvek kontaktov a technického zázemia nemal šancu dostať sa k filmovému či aspoň televíznemu fachu.
Dlho som vášnivo kreslil komiksy, lebo sa v nich spája výtvarná a literárna stránka, ale nakoniec prevážila literatúra a začal som sa venovať viac písaniu. Aj k tomu ma však motivovala láska k filmom – za prvý honorár som si chcel kúpiť videorekordér, ktorý bol vtedy luxusným výstrelkom funkcionárov a mäsiarov.
Tvorba mnohých spisovateľov na Slovensku sa začala cez literárne súťaže, zúčastňovali ste sa na nich?
Hlavne ma do nich zapájali učitelia, ktorým sa páčili moje slohy. V školských časoch som teda písal poviedky o partizánoch, ktoré však slovenčinárky aj poroty miatli tým, aké boli drsné a krvavé, skôr v štýle filmov ako Stará puška alebo Choď a pozeraj sa. Neskôr na gympli som to skúšal v súťažiach ako O najlepšiu fantasy a omnoho neskôr som napríklad vyhral prvý ročník Ceny Fantázie, ktorá sa vtedy volala Raketa.
Čo vám pri písaní najviac pomáha a čo je naopak najväčšou brzdou?
Pomáha mi samota, pochopiteľne. Spisovateľstvo je osamelá činnosť. Nerozumiem, ako niekto môže písať v kaviarni či hocikde inde, kde si otvorí notebook a hneď sa pustí do písania.
Juraj Červenák (zdroj: Foto - Miloš Lacika)Nemám problém začať písať, nie som ten autor, čo pred napísaním prvej vety hodinu zíza na prázdny monitor, no ľudia ma rušia, dokonca aj rodinu musím dokonale vytesniť. V poslednom čase mi najviac pomohlo, že som si znížil „dennú normu“. Kedysi som sa snažil napísať každý deň päť strán, teda asi 1500 slov, ale zväčša sa mi to nedarilo a bol som z toho akurát ustavične nervózny.
Znížil som si to na dve strany, čo má, paradoxne, ten efekt, že túto normu dosiahnem ľahko aj počas dní, keď nie som v ideálnom rozpoložení, a to ma zvyčajne nakopne tak, že pridám aj tú tretiu či štvrtú stranu. V konečnom dôsledku tak napíšem viac, než keď som sa mučil päťstranovou normou.
Čo mi bráni? Najviac ma, pochopiteľne, vyrušuje internet, preto sa od neho zvyknem úplne odstrihnúť. Už večer pred spaním vypnem router a ráno sa zobudím do prostredia bez pripojenia a snažím sa nezapínať ho ani v mobile. Nie vždy sa mi to podarí, ale ak áno, napíšem aj trikrát toľko, ako keď ustavične pokukávam na sociálne siete.
Venujete sa knižným sériám. Máte dlhodobý plán na pokračovania alebo pridávate ďalšie diely spontánne?
Vždy si spontánne vymyslím niekoľko dielov dopredu. Jožo Karika raz v rozhovore uviedol, že má rozpracovaných aj dvadsať ďalších kníh, čitatelia sa tomu veľmi čudovali, no ja tomu úplne rozumiem, tiež mám vopred naplánovaných aj desať kníh (po pár dieloch z každej série), ale nie sú to kompletne rozvrhnuté príbehy, skôr sú v rovine námetov, napríklad viem, že kapitán Báthory
