Označiť Jóna Kalmana Stefánssona za islandského Cormaca McCarthyho je rovnaké, ako nazvať Timravu slovenskou Jane Austinovou. Kategorické tvrdenia dobre znejú a pekne vyzerajú na stránkach literárnych magazínov, ale len zdôrazňujú, že pravda je relatívna, individuálna, osobná. Veď – prečo nie Stefánsson ako islandský Márquez?
Pred rokom mal na Reykjavíckom filmovom festivale premiéru prvý film podľa Stefánssonovej predlohy Letné svetlo a potom príde noc. Režíroval ho Elfar Aðalsteins, ktorý bol tiež jeho scenáristom a producentom. Po slovenskej premiére na prehliadke Scandi sa práve dostáva do našich kín.

Snívajúci filozof
Stefánsson, rodák z Reykjavíku, ktorý 17. decembra oslávi šesťdesiatku, nedokončil štúdium literatúry na Islandskej univerzite. Živil sa ako rybár, murár, novinár, recenzent. Debutoval v roku 1988 básnickou zbierkou Með byssuleyfi á eilífðina (So zbrojným pasom na večnosť), v roku 1996 vydal zbierku poviedok Skurðir í rigningu (Priekopy v daždi) inšpirovaných prírodou a ľuďmi západného Islandu.
Presadil sa o deväť rokov neskôr románom Sumarljós og svo kemur nóttin (Letné svetlo, a potom príde noc), ktorý mu vyniesol úctu čitateľov, Islandskú literárnu cenu a nomináciu na Cenu severskej rady. Medzinárodný úspech vrátane Ceny P. O. Enquista, získal v roku 2007 nasledujúcou prózou Himnaríki og helvíti (Nebo a peklo).

Spolu s Harmur englanna (Smútok anjelov 2009) a Hjarta mannsins (Srdce človeka 2011) tvoria trilógiu. Romány Fiskarnir hafa enga fætur (Ryby nemajú nohy 2013) a Eitthvað á stærð við alheiminn (Skoro tak veľký ako vesmír sám 2015) sú zasa spletitou komplexnou rodinnou Ságou z Keflavíku. V roku 2022 vyšiel najnovší Stefánssonov román Guli kafbáturinn (Žltá ponorka).
Ako život sám
Západoislandský zapadákov, dedinka so štyristo dušami je svet zaplnený dôsledne vypracovanými charaktermi, spletitými a často dramatickými vzťahmi, ale i chápavým nadhľadom. Rozprávač, ktorý sa vyjadruje v množnom čísle, a vie o všetkom, môže byť kolektívnym vedomím,