Uprostred leta je Ľubo Dobrovoda na ostrove Pag, lebo more je more. Tak sme si telefonovali a písali, aby sme si zaspomínali, ako inak, na dystopickú minulosť nazvanú socializmus. Ani sa človeku nechce veriť, že to bolo naozaj. Najnovšia kniha Ja parkáč je ako lietajúci koberec, ktorý vás nevezme do rozkošného raja, ale do čias klamstva, podvodov, lacného chľastu, ešte lacnejšieho žrádla, práskačov, krivákov a tupých funkcionárov, prosto žiarivého obdobia normalizačného socializmu.
Parkáč je človek z parkoviska, nie z parku. Bratislavské parkoviská z čias normalizačného socíku boli povestným semenišťom podivných existencií. Nechceli ste sa venovať inému honosnému povolaniu?
Chcel a bolo by to krásne. Najviac by som chcel byť vy – docent Kasarda a k tým monštruóznym titulom pridávam ako čerešňu na torte vašu profesiu – vedúci bla, bla, bla, komunikácie na fakulte masmédií – a tým pádom tisíce okúzlených dievčenských očí, nehanebne upretých na moje, teda vaše, vysoké čelo a intelektuálne okuliare, pod ktorými ženy neomylne tušia bezbranné oči. Nič nie je bezbrannejšie ako oči krátkozrakého vedca profesora Indianu Jonesa, pardon Kasardesa.
Vladimíra Šebová: Vo fantasy si hrdinovia dobrý koniec zaslúžia Čítajte Predstavujem si ako perlím vtipné bonmoty, a keď sa auditórium dosmeje, pokračujem hlboko modulovaným hypnotickým hlasom, znejúcim ako vábenie siréňáka:
,,Pozrite sa na tento filozofický problém z opačnej strany“, – a ony sa dívajú, Bože, a ešte ako!
Po vábení si ešte vedecky zachripím, akože priškrtený obrovskými menami filozofov a mysliteľov, z ktorých názormi hocikedy nesúhlasím. Ja môžem. Teda, samozrejme, ak som sledovaný pri tom faustovsky diabolskom goetheovskom nehanebnom obcovaní svorkou mozgovo nabúšených Venuší a hnaný ich obdivnými vzdychmi k vyvrcholeniu na Olympe mudrcov per vaginam rovno Aténe pod sukňu. Ako ja vám závidím, chlape! Trošku som sa zasníval – to sa mi stáva takže ,,fofrem“ k vašej otázke.
Baník, zvárač, gynekológ či úradník daňového úradu?
Poslanie gynekológa, profesore, nie je iba o chcení, ale aj o študovaní, a ja som bol čistý guliar. Ak neviete, o čom presne hovorím, dovoľte mi porozprávať príbeh o tom, že nie je guliar ako guliar. Čujte, čujte!
My sme ako chlapci chodili na Střelnici v Jablonci nad Nisou. Tam postavili na sedemdesiate roky famóznu športovú halu a stredisko vrcholového športu. Na „střeláku“ ste mohli vidieť trénovať úplne všetko, čo v československom športe niečo znamenalo. Ale späť k tým gulám! Medzi dvojmetrovými stošesťdesiatkilovými ťažkými atlétmi, ktorí vyzerali ako golem z Cisárovho pekára, vyčnieval Goliáš taký obrovský, že aj medzi týmito genetickými anomáliami desil už z diaľky svojou človeku nepodobnou muskulatúrou.
Ja som niečo podobné nikdy nevidel. Naše televízne vzory – major Zeman či major Hradec – s ich slabunkými ručičkami a veľkými hlavičkami by si proti tomuto obrovi museli vziať na pomoc celý ústredný výbor KSČ vrátane tankov a húfnic, k tomu ešte milicionárov z podniku LIAZ, plus tisíc sovietskych vojakov, ktorí nás prišli oslobodiť v 68. a teraz boli nasáčkovaní v kasárňach v Turnove.
Dovolím si len malú vsuvku – nezabudnite prosím, že Barbar Conan bol vtedy ešte v plienkach a ja podotýkam, že to bola jeho veľká klika. Na střeláku by „Doonanoval“.
Nenápadko som sa priplichtil bližšie k miesiželezám a s vypúlenými očami pozeral na vykosenú dvojmetrovú opachu, ako zahodí obrovskú guľu a hovorí:
„Dneska na to seru, už mne to trénování nebaví.“
V tom momente sa plešatý obor ocitne tri metre v lufte, a napriek pišťaniu a kopaniu stĺpovitými nohami s ním točí ako s vrtuľou ten obrovský bradatý Goliáš, ktorý ho ako prd zdvihol jednou rukou nad hlavu. „Co to je, nebaví mě trénovat? Co to znamená seru na to?“ zrúkne znechutene na lenivého previnilca. Nečaká na odpoveď a zahodí toho dvestokilového chlapa sťa bábiku do desať metrov vzdialeného doskočiska.
,,Helčo, Helčo, klid, stříká z tebe testosteron, to ty zasraný steroidy,“ dobehne k bradatému dinosaurovi malinký chlapík v teplákovej súprave, obomkne krátkou ručičkou Goliáša okolo zadku, vyššie nedočiahne, a odvádza ho k šatniam. „To je taková kráva, ta Helena,“ šomre zahodený chlap, čo sa celý od piesku poslušne vrátil ku svojim gulám, ktoré boli, minimálne desaťkrát menšie ako tie Helenine.
No a ja som sa okamžite vrátil k mojim guliam, teda päťkám, ktorých som mal plnú žiacku. Olympijská víťazka vo vrhu guľou, Helena Fibingerová, lebo ten obor nebol nik iný ako ona, ma tak vydesila, že som sa na šport radšej navždy vykašlal. Dosť ma mlátili učitelia, nebolo mi treba, aby si so mnou pohadzovali tetky, čo vypadali ako štyria Matuškovia v teplákoch.
Takže teraz som vám názorne vysvetlil, že pri mojich študijných výsledkoch môže byť jediná dostupná atestácia emeritný gynekológ amatér a z akademických titulov iba doktor milostných vied. Baník som, samozrejme, byť mohol aj s guľami, ale úprimne, až taký kokos som nebol. Okrem toho som mal celkom dobre našliapnuté na inú profesiu, lenže chlapec mieni a mater...
Takže?
Posúďte sami…Keď sme mali štrnásť, zavolali nás na učňovské trhy socialistických podnikov. Tam pri stolíku dlaždičov som sa dozvedel zásadnú novinu – že tento odbor sa študuje iba dva roky a škola je len jeden deň v mesiaci. To bolo ako sen. Nevedel som síce, čo sa tam konkrétne robí, ale znelo to fantasticky bez tej školy. Navyše v Čechách sa hovorilo: „Ten je sprostej jak dlaždič“, a to bolo sympatické. Ibaže, keď som došiel domov, matka mi dala po hube a povedala:
„S debilama a cígošema budeš ťukat támdle na náměstí kočičí hlavy jak vožralej datel a já budu mit vostudu jak prase, že mám syna úplnýho kreténa, což teda mám, ale nikdo to nemusí vidět na první šup. Pudeš za kuchaře, nikdo tě neuvidí, páč budeš zalezlej, ušetříme spoustu peněz, jelikož se tam nažereš a eště něco ukradneš domu. Tenhle skurvenej komoušskej stát nám dal dycky houno, tak si konečne něco vemem nazpátek. Furt řveš jakej seš Janošíkovec po fotroj, tak budeš bohatem brát a chudejm dávat,“ a to sme boli my, v tom mama nekecala.
Nakoniec som sa vyučil za čašníka, o tom možno poviem v ďalšej knižke. Už ju mám hotovú.
Bude teda pokračovanie parkáča?
Úprimne, keď sa Parkáča predá málo, nebudem vydávať nič. Ak niečo nemám rád, sú to takí tí veční granťáci, ktorí predajú tristo kusov, vysajú prachy aj mŕtvemu z ucha a tvária sa ako Dostojevskij a Steinbeck dokopy.
Ja som vo všeobecnosti proti rôznym zadarmenko pobytom vo všakovakých spisovateľských domoch a večnému naťahovaniu rúk k rôznym komisiám, kde podľa hesla: já na bráchu, brácha na mě, jeden diletant dáva druhému, lebo ten bude zasa v komisii zajtra.
Úprimne, kto iný ako neúspešný má čas tmoliť sa po festivaloch, sedieť v porotách, komisiách a mudrovať na besedách za šesťdesiat eur plus frakovné, obedík, vínečko a hotelík. V tom hotelíku vyrazí večer nadrbaná poeticko-spisovateľská úderka z vinárne a s revom: „ideme sa páriť“ trieska do dvier nabudených „nemladičkých básnířek“ medzi padesátkou a smrťou. Vtip „otvor, nebúcham palicou“ nikdy neomrzí. Verte mi, Murakamiho na tej chodbe nestretnete.
Na mňa literárne inštitúcie vždy srali. Nepreložili ma ani zo stola na policu, neposlali ma na žiadny knižný veľtrh, nebol som v Paríži, Indii, Nórsku, na Islande, v Kórei, na Marse ani na Mare. Tam chodí iba jediná skupina ctihodných. Je to, ako keď sa po havárii okolo polomŕtveho zraneného zbieha tá istá parta živých umrlákov, ktorá ho zachraňuje tak vehementne, až ho zabijú. Pamätáte, to bola dobrá poviedka. Myslím že z knihy Tichá hrůza.
A takáto hrôza je aj kopec toho literárneho, čo ide od nás do sveta. Nikdy som nerozumel kľúču, podľa ktorého sa predávaný autor nepreloží a veci mizerné sa prekladajú aj do urdčiny. Na kerú Máriu idú von slabingeri, čo nerezonujú a nič nepredajú ani u nás. To, bohužiaľ, moja hlava starého guliara nebere, jediná šanca je, že by mi v nej musela, bum-bác, rozsvietiť naša Helča.
Tento cirkus som nespustil kvôli sebe. Nikdy by som nikam nešiel už len preto, že s tými pár bulharskými a chorvátskymi slovíčkami by som veľa vody nenamútil a úprimne, nemám potrebu tomuto svetu zvestovať niečo obrofského, lebo čím som starší, tým viac si uvedomujem, že viem úplné hovno. Áno, ja viem, práve takí toho hovoria najviac.
Berte ma, prosím, ako výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo. Ale, aby som celú túto litániu zmysluplne uzavrel, sú tu ľudia, ktorí by si zaslúžili ísť do sveta a zdobiť cudzokrajné knižnice. Ak bude mať niekto kompetentný chuť, môže mi zavolať a ja mu všetkých tých povolaných s radosťou a nezištne pošepkám. (Šušušušu, napríklad Ja, Veve Šikulová a Iris Kopcsayová.)
Poďme ku knihe: podivný obchod s peniazmi, zlodejstvá, sivá až čierna ekonomika, šmelina. To bol obraz reálneho socializmu, ktorý dopĺňajú vaše detsko-dospievajúce poviedky o československej surrealistickej normalizačnej realite. Ako sme to dokázali prežiť?
Ja na rozdiel od vás, doktore, neviem písať tak invenčne ako vy. Presne si pamätám na deväťdesiaty prvý, keď som sedel v starom karavane na parkovisku oproti Prioru a čítal v novinách parádnu poviedku o poslednej večeri, ktorú napísal akýsi Kasarda.
Ježiša v nej opísal ako pankáča obklopeného sockami a zjavmi, prenasledovaného establišmentom, ktorý ho nakoniec zlikvidoval. Na tejto poviedke bola skvelá ešte iná vec – že sa z nej išla posrať katolícka cirkev – ktorá vo svojej debilite vôbec nepochopila, „co tím chtěl básník říci“, a ako je jej dobrým zvykom, zatracovala, exkomunikovala a strašila peklom.
Môžete byť pyšný na takú kacírsku reakciu. Ja píšem len o tom, čo poznám. Harry Potter ani Solaris to určite nebude. Ale viem vyfrknúť dobrý dialog a v príbehu, v ktorom vystupujem ja a moji blízki, idem až na dreň a nikoho nešetrím, najmä seba nie. A keďže som žil v čase socíku iba do 27 rokov, mám ho pod kožou podstatne menej ako vtedajší päťdesiatnici, píšem o ňom bez spomienkového optimizmu čistú pravdu a nič len pravdu. Tá úplne stačí, netreba nič nafukovať a démonizovať.
Keď vedľa teba ruský tank rozdrví sanitku plnú chudákov a o kúsok ďalej vidíš ležať mladé dievča, ktorému nejaký šikmooký Kalmyk prestrelil brucho a ty v tom strašnom huriavku a dyme počuješ tichulinké „maminkoo“, to je moment, čo nepotrebuje žiadnu hyperbolizáciu.
Ani ten, keď ma skurvený komunistický riaditeľ školy ťahal ako tretiaka po triedach sťa tmára, ktorý, pretože chodí na náboženstvo, vidí Boha. Milým hlasom sa prihováral: „Děti, smějte se mu a sám sa hlasno rehotal „hahaha“ – deti sa moc nesmiali, lebo po prvé som im za direktorovým chrbtom ukazoval päsť pod bradou, a po druhé som sa rozhovoril o tom, ako okolo mňa lietal s anjelikmi Ježiško, a ten, na rozdiel od pičusa deda Mráza, socialistické deti enormne zaujímal.
Nasratý riaditeľ mi po tom, ako som povedal, že Ježiško ma naučil báseň – „Deda Mráz neni náš, je to ruskej šmelinář“ –
