Môžete precestovať celý svet, ale aj tak najväčšie dobrodružstvá zažijete pri čítaní kníh. Kto vás môže odviesť do mytologickej minulosti, keď nesmrteľné bohyne a bohovia ešte žili a zlo sa dalo poraziť? S dobrodružnými knihami – prvými dvoma dielmi chystanej voľnej série Piesne troch svetov – Dcéra zimy a Syn podsvetia opäť ožíva slovanská a európska mytológia a Vladimíra Šebová je jej spisovateľskou kňažkou.
Po Dcére zimy prichádza Syn podsvetia. Kým prvá kniha bola o smrti a Morene, v druhej cestujeme do podsvetia. Priťahuje vás autorsky temná strana nášho bytia a nebytia?
Pri Dcére zimy ma bavilo vykresliť Morenu v prvom rade ako obyčajné dievča. Takto sa totiž Morenin príbeh začína – nie je bohyňou zimy ani vládkyňou podsvetia, ale len obyčajnou smrteľníčkou, veľmi odlišnou od svojej sestry Vesny či predstavy spoločnosti o tom, aká by mala byť.
Nemali sme tu len Jánošíka. Aj stredoveké Uhorsko má svojho Tristana a Izoldu Čítajte Bavilo ma hrať sa s predstavou, že aj bohyňa smrti bola raz dievčaťom, ktoré bolo v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Podsvetie je v mojom stvárnení svetom, kam odchádzajú mŕtve duše, ale nie je to peklo trestajúce hriešnikov ani krajina plná priehľadných poletujúcich duchov.
Je to predovšetkým nebezpečný čarovný svet skrytý pred zrakom smrteľníkov, do ktorého sa hrdinovia v Synovi podsvetia vydávajú. Pri fantasy príbehoch inšpirovaných slovanskou mytológiou sa podľa mňa temnej stránke asi ani nedá vyhnúť. Je plná stvorení, ktoré vás chcú uštekliť, utancovať, zviesť z cesty do temného lesa či vlákať do jazera.
Čím vás oslovila možnosť stvoriť čarovný svet v príbehu?
Píšem fantasy, v ktorom sa objavujú postavy s magickými schopnosťami, krídlami, rohmi, sú nesmrteľné, uväznené v kolobehu času, alebo sa dokážu premeniť do zvieracej podoby.
Ak však odstránite fantazijnú stránku, hrdinovia prežívajú ľudské problémy ako ja a vy, ako je zmierenie sa so stratou či smrťou, schopnosť nechať veci ísť či zabojovať o ne, byť asertívny, nájsť si v živote vlastné miesto či dokonca sa v Synovi podsvetia dotýkam tém domáceho násilia a sexuálneho násilia na ženách. Také by podľa mňa malo byť fantasy. Ak odstránite fantazijnú stránku, dokážete sa s príbehom stotožniť, pretože rozumiete ľudským problémom hrdinov.
Veronika Šebová (zdroj: Foto - Archív autora)Vaše mytologické fantasy je strašidelne studené, ale zároveň slovansky autentické. Aj keď, prirodzene, ste inšpirovaná mytologickým svetom Slovanov a neprerozprávate príbehy, len využívate archetypy práve z tohto prostredia. Čím vás pritiahla mytológia Slovanov?
Bol to práve alkonost, napoly žena a napoly vták, čo ma priviedlo k slovanskej mytológii. Asi pred piatimi rokmi som náhodou narazila na tieto okrídlené stvorenia s čarovným hlasom, ktoré schopnosťami pripomínajú grécke sirény.
Prišlo mi, že aj keď je nám slovanská mytológia blízka, nie je taká známa ako napríklad antická či severská. A ponúka mnoho zaujímavých legiend, bohýň, bohov a tvorov.
Alkonost ma zaujal natoľko, že som začala viac študovať slovanskú mytológiu a rozhodla som sa o nej napísať. Pôvodne som začala písať príbeh Syna podsvetia, ale pri tvorbe osnovy a prvom koncepte som narazila na postavu Moreny a rozhodla som sa najprv napísať o nej. Až po dokončení rukopisu Dcéry zimy
