Počítačové algoritmy rozhodujú o našich životoch dennodenne, neurónové siete už roky skladajú hudbu, vytvárajú vizuálne umenie, väčšina z toho si vyslúžila maximálne správičku niekde v zaujímavostiach na piatej strane novín. Tohtoročné sprístupnenie jazykových modelov typu ChatGPT širokej verejnosti však vyvolalo obrovský rozruch. O tom prečo a tiež o tom, čo aktuálny vývoj v umelej inteligencii znamená pre umenie, literatúru a budúcnosť ľudstva, sme sa porozprávali s filozofom a teoretikom popkultúry Jurajom Malíčkom.
Prečo podľa vás vyvolávajú jazykové modely taký rozruch?
Ben Aaronovitch: Ja chcem svoje rakety a laserové zbrane Čítajte Do veľkej miery mám pocit, že išlo o také trochu mediálne zveličenie. Je to proste atraktívna téma, konečne tu máme umelú inteligenciu, ktorá pôsobí, že by vedela rozbiť Turingov test... Ale čo sa týka jazykových modelov, fascinujúce je, že naozaj sa ukazuje, akú má jazyk obrovskú moc. Že je to kreačný nástroj. Keď si vezmete to biblické: Na počiatku bolo slovo, to slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh – od toho sa vlastne odvíja celý príbeh stvorenia – a toto je taká malá verzia...
Keď sa to tak vezme, mnohí vedci sa domnievajú, že práve vznik jazyka bol tým pomyselným skokom, ktorý nás vydelil zo zvieracej ríše a spravil z nás ľudí... možno preto to vnímame tak citlivo.
Presne. O umelej inteligencii budeme môcť hovoriť vtedy, že je autonómna, keď si vymyslí vlastný jazyk. Lebo zatiaľ hovorí naším jazykom – a kým hovorí naším jazykom, ovládame ju my, lebo jazyk je nástrojom ovládania.
Opäť, kreačná moc jazyka – to, že jazyk vytvára skutočnosť, sa faktograficky odráža i v umelej inteligencii. Lebo zrazu máme pocit, že ten niekto na druhej strane nám rozumie vnútorne.
Pritom však platí, že on rozumie vonku. Keď my myslíme, myslíme v abstraktných pojmoch – a tie abstraktné pojmy môžu mať povahu objektívne jestvujúcich vecí ako napríklad jednotka alebo kružnica, ale potom sú tu i pojmy ako pravda, láska, ktoré vychádzajú z našej skúsenosti s objektívnou realitou a s naším vnútorným prežívaním – a toto je niečo, čo robí jazyk veľmi špecifickým.
Na jednej strane má objektívu povahu, na druhej strane je neuveriteľne subjektívny. Keď myslí umelá inteligencia, je to akoby skladala puzzle na základe tvaru dielikov, nie na základe toho, čo je na obrázku...
Keď sme na túto tému diskutovali pred časom v Artfore, zaznel, ak si dobre pamätám, z publika zaujímavý postreh, že stroje predčili ľudí v mnohých sférach, ale málokedy to ľudia vzali osobne, šachisti ďalej hrajú šach – a užívajú si to, športovci ďalej športujú a povedzme chirurgovia sa naučili pri zložitých operáciách pracovať so strojmi, ktoré sú presnejšie ako skalpel v ich ruke. Umelecká sféra akoby sa cítila ohrozená... V čom je to iné pri umení? Vnímame kreativitu existenciálne? Alebo sú umelci proste citlivejší?
Umenie má metafyzickú povahu. Pod umením môžeme rozumieť mechanickú vec, zručnosť, ako napríklad umenie upiecť chlieb. Ale potom je tu tá predstava umenia, ktorá je filozofická, kde umenie existuje ako nejaký metafyzický subjekt, ktorý sa prostredníctvom postavy umelca sprítomňuje vo svete.
Estetické teórie toto riešia od antiky – že umenie nie je len napodobňovanie, ale malo by byť tvorbou a to mu dáva ten metafyzický rozmer. Máme koncept umelca ako génia, ktorý vyťahuje z ríše ideí dielo a vytvára ho ex nihilo – zase je to ten božský princíp.
A toto je čosi, čo je veľmi, veľmi háklivá téma, lebo keď zbavíme umenie tejto prizmy metafyzična, zbavíme ho výlučnosti. Umením sa potom stane vlastne čokoľvek.
Ja mám veľmi rád Johna Deweyho, ktorý má koncept, že umenie nie je obsiahnuté v samotnom artefakte, v umeleckom diele, ale v spôsobe, akým my vnímame nejakú vec.
To potom prekonáva tento protiklad. Že vlastne umenie nemá objektívnu povahu, hoci sa predpokladá, že áno, to však vychádza z nejakých kánonov, z nejakej dohody, z predpokladu, ktorý vlastne racionálne nedokážeme uchopiť.
To hovoríte o vnímaní umenia, ale čo samotní umelci?
Umenie je vec nápadu. Keď sa raz stroj zapne sám a začne písať básničky z vnútornej potreby, potom sa môžu umelci začať báť. Kým ten impulz bude vychádzať z človeka, tak je to jedno.
