Requiem Antonia Tabucchiho je precítenou poctou krajine, ktorú si adoptoval a ktorá si adoptovala jeho.
V jedno horúce júlové popoludnie zaspí rozprávač pod stromom na statku u priateľov neďaleko Lisabonu a vo sne sa vydá na prechádzku mestom. Počas tohto jedného vyprahnutého popoludnia sa až do noci prechádza lisabonskými zákutiami.
Súvisiaci článok Denis Scheck - Kánon Čítajte Stretáva ľudí z vlastnej minulosti, napríklad svojho otca zamladi, obľúbeného spisovateľa či ženu Isabel; ale aj obyčajných ľudí z ulice: chromého predavača žrebov, čašníka v kaviarni, hráča na harmoniku, strážcu cintorína, sprievodcu vo vlaku aj predavača príbehov.
Stretáva ľudí živých aj mŕtvych, spomína si na veci z detstva a navštevuje dávne miesta, ktoré sa mu spájajú s rôznymi zážitkami.
„Dnes je posledná júlová nedeľa, povedal Chromý predavač žrebov, mesto vyľudnené, asi štyridsať stupňov v tieni, domnievam sa, že dnešok je ideálny na to, aby ste sa stretli s ľuďmi, čo existujú len vo vašich spomienkach. Vaša duša, teda prepáčte, vaše nevedomie, dnes bude mať veľa práce, prajem vám pekný deň a veľa šťastia.“
Vyznanie lásky Portugalsku
Jazykový cit Antonia Tabucchiho tvorí s elegantne ošarpaným Lisabonom nádhernú kombináciu. Je to veľmi chytľavé rozprávanie, v ktorom sa jeho vlastný život mieša s vyznaním lásky k Portugalsku a najmä k Lisabonu.
